Svetové dni mládeže Madrid 2011 1.

Pred pár týždňami skončili v Španielskom Madride, svetové dni mládeže, ktorých zakladateľom je bl. pápež Ján Pavol II. V horúcom Španielsku sa zišli približne 2 milióny mladých ľudí, aby tu spoločne oslavovali Boha modlitbou a zároveň vzdali úctu Kristovmu námestníkovi, Pápežovi Benediktovi XVI., ktorí niektorým modlitbám a sláveniam sám predsedal.

Zo Slovenska sa taktiež vybrali tisíce mladých, aby strávili prv takmer týždeň v niektorej z takmer 100 španielskych diecéz a potom sa všetci spolu stretli v hlavnom meste krajiny. Dlhá cesta ponúkala mnoho možností návštevy významných historických a pútnickych miest. Takými boli napríklad Ars, Lurdy, Zaragoza. Po dlhom váhaní som sa ja sám pridal k skupine mladých študentov z Prahy v spoločenstve kňazov pápežskej prelatúry Opus Dei. Do Madridu sme dorazili krátko po príchode Sv. Otca a vzhľadom na to, že som bol akreditovaný ako fotograf som si vybavil potrebné povolenia a preukazy a tak som mohol sledovať návštevu z neustálej relatívnej blízkosti. Najmä cez modlitbovú vigíliu a nedeľnú sv. omšu, kde bolo takmer 2 milióny veriacich, bolo nemožné vidieť Benedikta XVI. väčšine ani ako len maličkú bodku v diaľke. Na sledovanie slúžilo množstvo veľkých LCD panelov. Napriek neprajným novinárom, najmä na Slovensku, ktorí miesto tejto veľkolepej oslavy Boha propagovali niekoľko tisíc (asi 4) nešťastných ľudí, ktorí vylievali na pútnikov aj výkaly, bola atmosféra naozaj veľkolepá. K protestom ich údajne viedli vysoké náklady na návštevu hlavy katolíckej Cirkvi. Skutočnosť bola nakoniec taká, ž čistý zisk španielskej vlády z tejto akcie činil asi 100 miliónov eur. K asi 6 miliónom obyvateľov Madridu pribudlo asi 2 milióny pútnikov, čo bolo naozaj úžasné. V centre mesta ste stretli len a jedine skandujúcu mládež pokrikmi "Benedikto", alebo "Esta es la Chuven tu del Papa- toto je pápežova mládež". Možno keby zmienení novinári zažili túto atmosféru na vlastnej koži, bolo by im trápne také správy vysielať. Pontifik v piatok predsedal stretnutiu so zasvätenými osobami v kláštore Escorial, či modlitbe krížovej cesty s veľkými sochami, znázorňujúcimi jednotlivé zastavenia, typické pre túto krajinu. V sobotu ráno prejavil Kristov námestník starostlivosť o duchovné povolania, keď pre 4 000 bohoslovcov, medzi ktorými som bol aj ja slúžil slávnostnú bohoslužbu v katedrále Panny Márie Almudena. Večer sa na vlastnú žiadosť stretol s tými, ktorý kvôli zdraviu sa nemôžu s ním modliť- chorými na lôžkach. Bohatý program 84 ročnej hlavy katolíckej Cirkvi, musel byť naozaj duchovne veľmi obohacujúci, lebo fyzicky zaťažkávajúcu úlohu zvládal skvele, hoci boli zjavné známky toho, že už to nie je ako na začiatku.

Dažde v Španielsku nie sú zvyčajné a miestny obyvatelia si presne pamätajú dátumy, kedy naposledy pršalo. Výnimku v období sucha zaznamenala práve sobotňajšia modlitbová vigília. Kým poobede striekali v horúčave na pútnikov požiarne autá, večer sa o ochladenie postarala príroda sama. Búrka prepukla naplno, počas príhovoru Benedikta XVI. Ja som patril medzi šťastlivcov a tieto udalosti som sledoval asi 200m od oltára na LCD monitore v stane pre novinárov. Po výzve na modlitbu za to, aby prestalo pršať, fascinujúco asi do 2 minút ustal lejak, vietor sa zmiernil. Po tom, čo sa Sv. Otec prezliekol do liturgického rúcha, viac ako miliónový dav veriacich začal v hrobovej tichosti adorovať Krista v Najsvätejšej sviatosti Oltárnej. Ticho bolo fascinujúce, chvíľami som mal pocit, že by bolo počuť, aj keby spadol špendlík, človeku behal mráz po chrbte a cítil, že modlitba nie je hocičo. Je to rozhovor s milujúcim Bohom, ktorý nás počuje a vypočuje. Adoráciu zakončil Sv. Otec eucharistickým požehnaním. Akoby pozdrav z neba, po uložené eucharistie začalo jemne poprchávať.

Pútnici sa v neskorých nočných hodinách pobrali do svojich spacákov a státisíce ich nocovalo priamo na letisku. Tu, pri modlitbe a oddychu, očakávali nedeľnú liturgiu, ktorá je centrom života každého kresťana. Tu človeku naozaj napadajú slová sv. Augustína: " Pre vás som biskup, s vami som kresťan". Pápež, hlava Cirkvi, nešetrila sily a energiu a bola tu s nami, aby mohla byť spolu s nami kresťanom a prinášať Kristovu obetu. Tá vyvrcholila slávnostnou svätou omšou, pred ktorou Pápež za zvuku hymny svetových dní prechádzal medzi davom 2 miliónov ľudí vo svojom papamobile. Po prezlečení do liturgického odevu ho pri oltári vítalo okrem obrovského množstva veriacich, asi 800 biskupov, 30 kardinálov a 18 000 kňazov. Na záver tejto úžasnej oslavy Viery, oznámil, že ďalšie stretnutie sa uskutoční už výnimočne o 2 a nie 3 roky v brazílskom Rio de Janeiro. Je to kvôli tomu, aby sa termín nekryl s futbalovými majstrovstvami sveta, ktoré sa tu budú konať práve o 3 roky. V duchu naplnený slovami hesla týchto svetových dní "upevnení vo viere", sme sa v pondelok začali vracať postupne domov. Cestou sme navštívili ešte mariánske pútne miesta, Torreciudad a Lurdy. Tak sme si vyprosovali od Prostrednice všetkých milostí, ešte hlbšiu a neochvejnejšiu vieru v Ježiša, aby sme mohli byť Soľou i Svetlom pre svojich blížnych.

Ľubomír Urbančok,

Seminarista 1.ročníka, bratislavská arcidiecéza

Svetové dni mládeže Madrid 2011 2.

18.8.2011, 19:00, Zaragoza- Madrid

Včera sa mi podarilo na môj blog lubophoto.blogspot.com zverejniť aspoň časť mojich zápisov, počas prestvávky na benzínovej pumbe pred Barcelonou. Káva stále drahá. Nanuky tiež. Viac a viac teplo. Spolu s počasím sa otepľujú aj rezne na ktorých už frčím druhý deň. Ešte nečakám že nás čakajú španielske špeciality. V čase písania týchto riadkov už menia od tepla aj farby a v žalúdku sa mi rozkladá Paella v pivnom náleve.

Cestou sme sa zastavili v Barcelone, kde sme si chceli prezrieť kostol Svätej rodiny, Sagrada Familia. Kvôli dlhému zástupu záujemcov o prehliadku, sme si kostol obzreli len z vonkajšej časti. Pre záujemcov, vstupné sa pohybuje okolo 15 eur a je využité na dostavbu vonkajšej časti kostola, ktorá sa robí výlučne z finančných darov a potrvá ešte asi 20 rokov. Vnútro kostola bolo vysvätené počas vlaňajšej návštevy pápeža Benedikta XVI. 8. novembra. Návrh na stavbu kostola bol zadaný v roku 1862 ?, základný kameň bol posvätený 19.3.1886 ? Kostol sa preslávil vďaka architektovi Antoniovi Gaudí. Časom by som rád venoval stavbe tohto kostola a jej najvýznamnejšiemu architektovi osobitný blog. Momentálne prebieha proces jeho blahorečenia.

Od Sagrady Familia sme sa vybrali k pobrežiu, kde sme sa zdržali v nákupnom ceste a tunajších reštauráciách a dali si zmrzlinu :-)

Večer sme dorazili do Zaragozy. Názov mesta pochádza z mena cisára Augusta, ktorý tu bol údajne okolo roku 20 p.n.l. Bývali sme u veľkej rodiny, ktorá je príbuzná jednému z kňazov, pôsobiacich v centre Opus Dei v Prahe. Napriek tomu, že Pán domu je vrchným sudcom regiónu, bol na dané pomery dom naozaj skromný a boli k nám veľmi pohostinný. Čakala nás tu vynikajúca večera, vychladené nápoje s bazénom, čo zvlášť ocenili mladší účastníci našej cesty. Po osviežení sme pozerali na veľkom projektore zápas Barcelona- Madrid, finála Španielskej futbalovej ligy. Zázračným pôsobením Messiho, ktorý sem priletel myslím od hviezdy Q7A bol výsledok zápasu 3:2. Kvôli horúčavám tu začína zvyčajne futbal okolo 22:00 a teda do postele sa dostávame až okolo 2, čo je pokiaľ si pamútám na svoju cestu do Valencie normálny čas, ešte aj pre deti.

V noci sme prespali búrku a dážď, posledná tu bola pred mesiacom. Zrážky tu nie sú bežné a tak si miestny obyvatelia pamútajú presné dátumy, kedy tu naposledy pršalo. Ráno sme sa po raňajkách pobrali do centra, kde sme v bazilike svätej Engrácie mali sv. omšu. Táto svätica žila za cisára Diokleciána. Vtedy je známe rozsiahle prenasledovanie kresťanov a teda aj tento kostol je okrem jej pamiatky postavený aj pamiatke mučeníkov pre vieru. Pôvodný kostol bol koncom 18 storočia zbúraný a vďaka archeológom sú badateľné už len malé pozostatky. Navštívili sme aj prekrásnu katedrálu Zaragozského arcibiskupa s vežou, ktorú dal postaviť protipápež Benedikt XIII. . Neďaleko nej kňazský seminár sv. Karola Boromejského s rovnomenným kostolom, ktorý predtým patril jezuitom a ako je známe, pobýval v ňom Sv. Josemária Esrivá. Odtiaľ naša prechádzka centrom metsa viedla k mohutnému kostolu Panny Márie Del Pilar. Vedľa nej sa nachádza najväčšía rieka v Španielsku, ktorá pripomína väčší potok. Na tomto mieste sa údajne počas svojej cesty do Španielska zastavil so svojimi spoločníkmi apoštol Jakub. Modlil sa tu veľmi zúfalý, že je to ľud tvrdého srdca, neschopný prijať vieru, keď sa im zjavila Panna Mária, ktorá ešte bola živá vo Svätej Zemi. Tá mu povedala že vieru v Krista príjmu a zachovajú do konca sveta. Na znamenie toho mu dala stĺp, ktorý je so socho Panny Márie umiestnený v kostole. Počas obliehania Španielska moslimami, ovplyvnili aj utnajšiu architektúru a z mnohých kostolov urobili mešity, avšak kostol Del Pilar rešpektovali.

Po prehliadke sme si dali skvelý obed v podobe Paelli, okúpali sa v bazéne, zbalili a už cestujeme do Madridu. Tam nás už očakáva Pápež Benedikt a my sa už na neho tešíme. Ráno sa budem snažiť dostať do Press Centra, vybaviť si fotografickú akreditáciu a absolvovať návštevu pápeža v jeho pätách.

Svetové dni mládeže Madrid 2011 1.

Utorok, 16.8.2011, 16:00

Po náročnom víkende, sobote precestovanej do Žiliny, nedeľnej slávnostnej odpustovej omši s biskupom z Maďarska, som sa v pondelok ráno vybral smerom do Prahy. Odtiaľ sme ráno po rannej sv. omši vyrazili na 2 dodávkach viac-menej, smerom do Madridu. Tu sa uskutoční celosvetové stretnutie Pápeža Benedikta XVI. s mládežou z celého sveta. Svetové dni majú dlhoročnú tradíciu. Ich zakladateľom a hlavným iniciátorom bol pápež Ján Pavol II. . Posledné sa uskutočnili v Sydney, najbližšie sa uskutoční v Rio de Janeiro. Tohtoročné stretnutie vyvrcholí v sobotu večer, modlitbovou vigíliou a nedeľnou omšou, kde sa očakáva účasť viac ako 1,5 milióna pútnikov. V čase keď píšem tieto úvodné riadky sa nachádzame za Karlsruhe, kde sme si prednedávnom dali obednňajšiu prestávku a smerujeme k francúzskym hraniciam. Snáď tam bude lacnejšia káva, na nemeckej benzinke sa vyšvyhla až na takmer 3 eurá. Našou dnešnou cieľovou stanicou je večerný príchod do francúzskeho Lyonu. Tu sa odohralo mnoho významných udalostí, okrem koncilu sa nedaleko nachádza Ars sur formans, miesto pôsobiska svätého farára Jána M. Vianneya. Z Lyonu pokračujeme zajtra do Zaragozy, ktorá je známa bazilikou Panny Márie . Tu okrem iného navštevoval kňazský seminár zakladateľ Opus Dei, Svätý Josemária Escrivá.

Streda, 17.8.2011, 12:00

Sme na ceste z Lyonu do Barcelony a Zaragozy. Do Lyonu sme dorazili večer, okolo 21.00. Ešte bolo svetlo. Pred príjazdom do mesta sa kocháme Alpami. Je to čoby sme kameňom dohodili. Domnievam sa že vidím aj Mont Blanc, ktorý bol prekrásne vidieť aj zo Ženevy, ktorá je tiež na dohodenie kameňom. Lyon je krásne mesto, so zachovalou architektúrou, v meste sa na menšom-väčšom kopci (podobnom Petřínu v Prahe) nachádza bazilika Panny Márie, Notre Dame de Fourviere. Skoro ako v Prahe tam taktiež vedie lanovka.

Spali sme v tunajšom centre Opus Dei.

Keďže sme dorazili večer, a ráno hneď pokračovali smerom do Španielska, sme si ešte večer urobili prehliadku mesta, japonského štýlu. Ja som ostal ešte vernejší svojej tradícii a ešte skôr ako tradične som stratil ostatných z dohľadu. Keďže väčšina mojich predošlích ciest nebola zameraná na turistiku, ale na presný cieľ, fotky som ako vždy zhotovoval tak ako ma to naučil v Čile môj priateľ Juan- ako japonský turista. Narozdiel od mojich spomienok na nočný Paríž, bol nočný život v Lyone veľmi živý. Je tu početná skupina arabov a veľa černochov. Z nášho bývania v centre, sme sa vybrali k jednej z dvoch riek ktoré tu tečú, konkrétne k Rhône. Jej okolie je krásne upravené, cyklistická cesta je nasvietená modrými blikajúcimi svetielkami, takže ani menej pozorným sa nepodarí urobiť si nechcený splav riekou. Horšie to môže byť s oblizujúcimi sa pármi, ktoré sú dosť "neviditeľné" v priľahlej tme. Keďže som už našu skupinu, ako som spomínal stratil po 5 minútach ( v Berne mi to trvalo naposledy až 15 minút), venoval som sa foteniu a rýchlej turistike. Toto krásne mesto je naozaj Kostoly už skôr pripomínajú Španielsko, katedrála mi trošku pripomínala parížsky Notre Dame. asi po hodine aj pol, sa okolo polnoci nachádzam znovu pred naším dočasným domovom. Tu sa pred polnocou stretávam s našou skupinou a konečne sa dostávam do svojej izby. Už som nespal poriadn 4 noci, tak snáď sa aspoň teraz trošku vyspím. Ráno vstávam krátko po šiestej. Napriek 6 hodinám spánku so vstávaním nemám problém. Moja posteľ je rozkladacia a teda nad mojou hlavou je hneď polica, ktorá mi uštedrí (alebo ja jej) riadnu ranu do hlavy. Ranná modlitba, omša, raňajky. Lúčime sa. Skoro zabúdam svoju bibliu so 100 eurovými záložkami zelenej farby. Našim francúzskym priateľom venujeme chmeľový dar. Nasadáme do auta a padáme. Cestou nedokážem robiť veľa iného než sa pozerať von oknom. Už sa teším na chrám Sagrada Familia v Barcelone. Pamätám si na fotky P. Rapavého, ktoré urobil počas expedície za meteormi v roku 1999. Mal som vtedy asi 14 rokov, keď nám ich ukazoval a odvtedy som bol tým chrámom okúzlený. Ešte okúzlujúcejšia bola jeho vysviacka Benediktom XVI. minulý rok, počas jeho návštevy Španielska.

Pedofilní kňazi 2

Po poslednom blogu, ktorý som venoval problematike pedofílie v katolíckej Cirkvi na základe knihy taliana Massima Introvigne, by som chcel uviesť niekoľko názorov a vyjadrení pápeža Benedikta XVI., ktoré vyjadril v knihe "Svetlo sveta".

Jedná sa o prvú knihu rozhovorov tohto druhu s hlavou Katolíckej cirkvi. Nemecký novinár, Peter Seewald, niekoľko hodín kládol pápežovi otázky, na ktoré tento muž v bielom odpovedal. Pre mnohých môžu byť tieto odpovede veľmi zaujímavé a prekvapujúce. Vrhajú pravé svetlo na názory Josepha Ratzingera, na rozdiel od konštruovaných, tendenčne písaných článkov.

Benedikt XVI. v knihe hovorí, že " Nejde o nijaké špecifikum, ktoré by sa týkalo len katolíckych kňazov alebo iba katolíckej cirkvi. Sú žiaľ zakotvené v hriešnosti človeka, ktorá sa prejavuje aj v Katolíckej cirkvi a viedla k týmto hrozným výsledkom... Myslím si, že zlo musíme minimalizovať, byť vďační a poukazovať aj na to, koľko svetla žiari z Katolíckej cirkvi".

Seewald sa pýta pápeža, či nie je potrebné brať útoky na cirkev práve v roku kňazov ako znamenia. Činí tak v kontexte so žalobou, ktorú vyslovil ešte kardinál Ratzinger počas krížovej cesty v rímskom koloseu v roku 2005: " Ako často oslavujeme sami seba a Ježiša vôbec neberieme do úvahy. Ako často je jeho slovo prekrúcané a zneužívané? Koľko špiny je v Cirkvi, a to práve medzi tými, ktorí by mu ako kňazi mali úplne patriť ?" Podľa pápeža dostal v roku kňazov mnoho listov od biskupov, kňazov a laikov, "množstvo dojímavých svedectiev, ktoré naozaj chytajú za srdce. Títo ľudia dosvedčujú:” Rok kňazov sme prijali ako príležitosť na očistenie, ako akt pokory, ktorým sa nechávame Pánom nanovo povolať, Práve vďaka tomu sme znova uvideli veľkosť a krásu kňazstva". V tom zmysle boli podľa mňa tieto hrozné odhalenia aj dielom Prozreteľnosti, ktorá nás ponížila a donútila začať odznova.

"Sekularizovaná kultúra prenikla do niektorých západných reholí", cituje novinár kardinála Rodé. Podľa Pápeža, "Duchovná atmosféra sedemdesiatych rokov, ktorá má svoje počiatky už v päťdesiatych rokoch, k tomu iste prispela. Nie je bezvýznamné, že práve vtedy sa rozvinula teória, podľa ktorej treba pedofíliu považovať za niečo pozitívne. Okrem toho sa šírila téza- a prenikla aj do katolíckej morálnej teológie-, podľa ktorej nič nie je samo o sebe zlé. Niečo je len "relatívne" zlé. Čo je dobré a čo zlé, vraj závisí od následkov... Dobro a zlo sa navzájom zamieňali, nestáli jasne jeden proti druhému".

Jednou z posledných problémov spojených so zneužívaním je otázka spoločenstva "Legionári Krista" a ich zakladateľa Marciala Maciela Degollada, ktorý žil dvojitým životom. Benedikt XVI. hovorí, že "zatajovanie treba odstrániť... Kde kňaz žije spolu so ženou, treba overiť, či má úprimnú vôľu uzavrieť manželstvo a či by mohli vytvoriť dobrú rodinu. Ak je to tak, musia ísť touto cestou. Ak však ide len o morálnu slabosť a nie je medzi nimi opravdivé vnútorné spojenie, treba hľadať cestu ako uzdraviť jeho i ju. V každom prípade sa treba starať o to, aby sa voči deťom, ktoré sú dobrom najvyššej kategórie, nepáchala krivda a dostala sa im potrebná spoločná výchova. Základným problémom je čestnosť. Druhým je úcta k pravde oboch ľudí a detí, aby sa mohlo nájsť správne riešenie, A tretím problémom je, ako môžeme mladých ľudí opäť vychovávať k celibátu... Monogamné manželstvo je základ, na ktorom stojí západná civilizácia. Ak sa rozbije, zrúti sa i všetko, čo je podstatné v našej kultúre".

Podľa Pápeža, dokáže pochopiť biskupov, ktorý pod vplyvom chaosu dnešných čias uvažujú aj o zrušení celibátu. Avšak ťažšie si dokáže predstaviť, ako by takéto dve formy mohli vyzerať v praxi. "Je dôležité, aby kňazi nežili niekde v izolácií, ale aby boli spolu v malých spoločenstvách, aby sa navzájom podporovali a spolupracovali vo svojej službe Kristovi a v zriekaní sa pre Božie kráľovstvo".

Pre ľudí, ktorí ešte nečítali žiadnu trilógie rozhovorov P. Seewalda s Josephom Ratzingerom, sa môže zdať Ratzingerova otvorenosť prekvapujúca. Avšak v skutočnosti predstavuje súčasnú hlavu katolíckej Cirkvi, takú, akú ju už dávno môžeme poznať. Preto kniha Svetlo sveta tak isto ako tie predošlé môže klásť pre jej čitateľa ďalšie a ďalšie námety k premýšľaniu nad svojou vierou i Cirkvou.

PS: Citáty sú robené na základe mojich výpiskov z anglického prekladu z vydavateľstva Ignatius Press "Light of the World". V článku je však použitý slovenský preklad, Mariána Gavendu, vydaný vo vydavateľstve Don Bosco.

Pedofilní kňazi

Kňazi zneužívajúci deti. Deti kňazov behajúce po svete. Zrušiť celibát ? Alebo ignorovať médiá, ktoré skresľujú realitu? Tie, ktoré keď vydajú správu z prostredia Cirkvi, ich tematika je jednotná. Tmárska Cirkev plná pedofilov, homosexuálov a ešte ktovie čoho všetkého.

Je tomu niekoľko týždňov, čo som sa prechádzal po Bratislave a počas posedenia pri káve v kníhkupectve som si všimol knihu s názvom: “Pedofilní kňazi" od Taliana Massima Introvigne. So záujmom som sa do útlej knižôčky pustil, aj keď na moje prekvapenie sa nejednalo o falošné očierňovanie cirkvi, ale práve naopak. Autor v knihe rozoberá jednotlivé medializované prípady a zmieňuje vystopované fakty v jednotlivých prípadoch.

Mediálna kampaň zameraná proti Cirkvi

Nie je to žiadnou výnimkou v ľudských dejinách, že ten, kto má v rukách moc, častokrát podľahne pokušeniu zneužiť ju - použiť proti svojim nepriateľom. Vo svete, kde je rozšírená predstava, že homosexualita je normálna a človek už môže prikazovať prírode, kedy sa má narodiť dieťa alebo môže bez problémov vraždiť státisíce nenarodemých detí, neexistuje pohodlná inštitúcia, ktorá toto všetko kritizuje. Nuž, a keďže ide o inštitúciu založenú Božím Synom, ale napriek tomu tvorenú ľuďmi, nedokonalými bytosťami, je najľahšie uverejniť nejaký škandál. Odtiaľ je už len malý krok k "nafúknutiu" celého problému veľmocou zvanou Médiá.

Zdá sa, že takouto mediálnou kampaňou organizovanou televíziou BBC bol aj dokumentárny film: " Sex Crimes and the Vatican, “ z roku 2006. Autorom filmu je írsky politik Colm O'Gorman.

Prv, než budete pokračovať v čítaní môjho príspevku, odporúčam prezrieť príspevok: http://www.moviesfoundonline.com/sex_crimes_and_the_vatican.php

A teraz poďme po rad-radom:

A, Film predkladá ako tajomstvo dokument, ktorý bol od začiatku verejne známy

B, Nevysvetľuje, že jediným cieľom dokumentu De delictis gravioribus, podpísaného súčasným pápežom, keď ešte bol kardinál, je uviesť do praxe predpisy Jána Pavla II. v apoštolskom liste Sacramentorum sanctitatis tutela

C, Snaží sa oklamať divákov tým, že údajne tieto dokumenty majú “ututlať” tieto delikty, aby sa nedostali ďalej k svetským orgánom

(s. 14-15)

Dokonca aj bývalý vojenský kaplán Tom Doyle, ktorý figuruje vo filme, 13.10. napísal Johnovi L. Allenovi, vatikanistovi v USA, list, v ktorom píše: " Aj keď som pracoval ako konzultant tvorcov dokumentárneho filmu, obávam sa, že niektoré pripomienky, ktoré som urobil v súvislosti s dokumentom z roku 1962, sa vytratili. Neverím a nikdy som neveril, že spomínaný dokument je dôkazom explicitného sprisahania v konvenčnom zmysle slova najvyššími zodpovednými vo Vatikáne, s cieľom ukryť prípady pohlavného zneužitia spáchaného duchovenstvom. " (s.18)

Talianska verzia filmu bola odvysielaná 31.5.2007 v programe Annozero, ktorý viedol Michele Santoro. Autor filmu, Colm O'Gorman, účinkoval v talianskom vysielaní a Santoro ho predstavil ako odvážneho novinára, ktorý bol ako dieťa zneužívaný zo strany írskeho pedofilného kňaza Seána Fortuneho. Akosi však zabudol podotknúť, že O'Gorman je v prvom rade militantný homosexuál a aktívny politik.

Taktiež je nespravodlivo obvinený biskup Stocktonu, neskorší kardinál a arcibiskup Los Angeles, Roger Mahony. Údajne totiž utajoval pedofíliu a delikty kňaza O'Grady. Avšak podľa dokladov miestnej polície, bol práve biskup prvý, kto kňaza kvôli pedofílii nahlásil na polícií. Po tom, ako ho uznala polícia za nevinného, ho preložil do inej farnosti po tom, čo ho najprv nechal vyšetriť dvoma psychológmi, ktorí ho prehlásili, že nie je nebezpečný.

To len niekoľko príkladov na mnohé zavádzania v zmienenom "dokumentárnom filme".

Štatistika

V roku 2004 dala biskupská konferencia Spojených štátov urobiť nezávislú štúdiu na John Jay College of Criminal Justice, v New Yorku, ktorá nie je katolíckou univerzitou a je jednoznačne považovaná za najuznávanejšiu akademickú inštitúciu v Spojených štátoch v oblasti trestnej činnosti. Táto štúdia hovorí o 4932 amerických kňazoch ( z celkového počtu viac ako 109 000 prípadov), ktorí boli v rokoch 1950-2002 obvinení z pohlavného styku s maloletými, pričom štátne odsúdili niečo vyše stovky z nich. Kňazov obžalovaných zo skutočnej pedofílie je za 52 rokov 958, v priemere osemnásť za jeden rok. Odsúdených bolo 54, teda zhruba jeden za rok (s.37).

Teda počet odsúdených katolíckych kňazov je od 0,2 do 1,7% podľa zemepisnej oblasti, kým medzi protestantskými pastormi to bolo 10% a z nich sú 2 až 3% pedofili.

Samozrejme, nebolo cieľom môjho príspevku zakrývať smutnú realitu. Je faktom, že medzi klérom sa nachádzajú homosexuáli, kňazi, ktorí majú deti, či pedofili. Žiaľ, sám musím priznať, že kňazov, zapadajúcich do prvých 2 zmienených skupín poznám, resp. viem o nich. Avšak je potrebné bojovať za to, aby niekoľko jednotlivcov s podporou médií nepoškvrnilo meno tým poctivým, ktorý svoj život oddali výlučne Bohu a službe ľuďom. Je povinnosťou každého človeka, ktorý to myslí s vierou vážne, aby proti krivým obvineniam zo strany médií zdvyhol hlas a protestoval. Protestoval za každým nespravodlivým obvinením, ktorých je čím ďalej tým viac.

Viac konkrétnych prípadov je možné nájsť v knihe : Massimo Introvigne, Pedofilní kňazi, vydavateľstvo Don Bosco, 2010

Posledný Mohykán

23. mája v biskupskej rezidencii v Hradci Králové zomrela posledná známa osobnosť boja Cirkvi proti komunizmu, arcibiskup Karel Otčenášek. Stalo sa tak krátko po tom ako dovŕšil svoj 91. rok života.

Právom sa nám naskytá otázka, koľko o týchto osobnostiach (medzi ktoré určite patrí aj nitriansky kardinál) vieme , nakoľko sme si ich za ich života ocenili a aké je ich posolstvo pre dnešný svet.

Karel Otčenášek sa narodil 13. apríla 1920 v Českom Meziříčí. Na kňazskú službu sa pripravoval na pápežskej lateránskej univerzite v Ríme, kde bol 17.3.1945 vysvätený na kňaza. Po vysviacke pôsobí v pastoračnej službe vo farnostiach v Českej republike. Napriek jeho mladému veku bol 30.3.1950 menovaný pápežom Piom XXII. biskupom s poverením riadiť diecézu Hradec Králové, v prípade že bude bránené výkonu oficiálnej biskupskej služby. V roku 1951 bol internovaný v želivskom kláštore za "velezradu a špionáž pre Vatikán" bol v decembri 1954 odsúdený na 13 rokov väzenia. Bol väznený v Mírove, Leopoldove a Valdiciach a po 10 rokoch bol na amnestiu prepustený.

Až v roku 1965 sa mohol až po intervencii pápeža Pavla VI. ujať pastoračnej služby len ako kňaz (napriek tomu že už bol 15 rokov biskupom). Svoju kňazskú službu vykonával biskup Karel až do roku 1989, keď ho pápež Ján Pavol II. potvrdil ako hradeckého biskupa a mohol prevziať úrad, ktorý spravoval až do jeho odovzdania v roku 1998 novému biskupovi Dominikovi Dukovi (terajšiemu arcibiskupovi pražskému a prímasovi Českej cirkvi). V roku 1998 ho menoval za jeho zásluhy Ján Pavol II. arcibiskupom.

Niekoľko dní pred svojou smrťou sa mohol zúčastniť radostnej udalosti, prevzatia úradu nového hradeckého biskupa Jána Vokála, ktorý nastúpil po uvoľnení biskupského stolca po menovaní Dominika Duku za arcibiskupa pražského.

Mons. Karel Otčenášek zomrel v pondelok 23.5.2011 v 21.45 v rukách svojich blízkych, kňazov a hradeckých biskupov.

Po jeho smrti zaznelo mnoho svedectiev. Ján Vokál, úradujúci biskup Hradca Králové sa vyjadril, že " Za jeden z nejhlubších rozměrů tohoto velkého Božího služebníka považuji skutečnost, že od svých 30 let, kdy byl tajně vysvěcen na biskupa, až do pokročilého věku nesl na svých bedrech celou tíži biskupského úřadu jako odpovědnost, kterou mu svěřil Kristus. I přesto, že mu bylo většinu života násilně bráněno, aby svůj úřad veřejně zastával. Na jeho odvaze a nasazení nic nezměnila ani dlouhá léta vězení a internace. Tuto jeho službu pro královéhradeckou diecézi považuji za srovnatelnou s mučednictvím… Jeho kázání nebyla strojená, vyjadřoval se srozumitelně, v krátkých a upřímných větách, které nenechaly posluchače lhostejnými a skrze něž silně působil Duch Boží – asi právě pro jeho výjimečně silnou víru a pokoru. Nás studenty biskup Karel inspiroval i k tomu, abychom mu pomáhali s opravami kostelů a kaplí. Já jsem například jezdíval s vypůjčeným nákladním autem pro písek, někdy jsem měl také tu čest vozit ve škodovce pana biskupa. Často jezdil slavit eucharistii do odlehlých kaplí, kde se v neděli shromáždilo jen několik málo věřících. To však pana biskupa neodradilo, do liturgie se vždy ponořil se stejnou vroucností, jako by šlo o slavnou pontifikální mši svatou.

Pan arcibiskup Karel měl velikou úctu ke vznešenosti kněžského a apoštolského povolání. Věřil v mimořádnou sílu kněžského požehnání. Velmi rád všem žehnal a sám také kněžské požehnání často vyhledával. Pamatuji si, že jsem se později jako kněz ostýchal svému biskupovi žehnat, ale on na tom trval."

O význame tejto osobnosti pre celý Český národ svedčia aj slová prezidenta ČR, adresované biskupovi Jánovi Vokálovi: "Vážený pane biskupe,

s pohnutím jsem přijal zprávu o úmrtí pana arcibiskupa Karla Otčenáška. Je to velká ztráta nejen pro katolickou církev, ale i pro celou naši zemi. Pan arcibiskup patřil k výrazným postavám veřejného života, jeho hlas jako kněze i jako občana byl vždy silně slyšet."

Po tomto svedectve sa nám vynára otázka, nakoľko dokážu takto pôsobiť svojim životom i dnešní kňazi, ale i veriaci. Nakoľko si dokážeme vážiť a využiť zdanlivú slobodu ktorá sa nám naskytá. Je len na nás, ako dokážeme odpovedať na modernú proticirkevnú propagandu a ukázať pravú tvár naozajstnej Cirkvi. Tú, ktorú 91 rokov svojho života a 61 rokov biskupskej služby ukazoval biskup Karel Otčenášek.

(Spracované podľa www.diecezehk.cz)

(V ČR bolo vydaná aj kniha rozhovorov s Mons. Karlom Otčenáškom " Víra je můj pevný hrad")

Salve Regina

Salve Regina, mater Misericordiae, asi najznámejší hymnus k úcte Panny Márie. Jedným z možných autorov je svätý Bernard z Clairvaux (1090/1091-1152), zakladateľ desiatok kláštorov, ktoré radikálne poznamenali vývoj európy a jej spoločnosti až do dnešných čias. Počas tohoto mesiaca, ktorý je venovaný mariánskej úcte zaznievajú tieto slová ešte viac ako inokedy. Nuž a ešte mimoriadnejšie to je, keď sú recitované, či spievané na mariánskych pútnických miestach. Jedným z nich je aj Úhorná. Pekná májová sobota môže byť naozaj vhodnou príležitosťou na vykonanie takejto mini púte, pešo či na bicykli.

Prvá písomná zmienka o obci Úhorná pochádza z roku 1383, keď sa spomína, že bola založená na valašskom práve pod názvom Ohary. Dominantou obce je barokový Kostol Sedembolestnej Panny Márie z roku 1749 postavený na mieste pôvodného dreveného kostola.

Kaplnka Panny Márie Snežnej Samotné mariánske pútnické miesto – Kaplnka Panny Márie Snežnej – sa nachádza na úpätí úhornianskeho kopca. Prvá písomná zmienka o tomto mieste pochádza z roku 1813. Murovaná kaplnka, ktorá tu dnes stojí, vznikla v rokoch 1937 – 1941 a konsekrovali ju v roku 1941. O stavbu kaplnky sa zaslúžil kňaz Štefan Herko, profesor bohosloveckej fakulty, ktorý ochorel na tuberkulózu, vykašliaval krv a v Úhornej prosil Boha o vyliečenie. V prípade vypočutia prosby sa zaviazal, že zrekonštruuje drevenú kaplnku, ktorá bola v schátranom stave. Po uzdravení sa naozaj postaral o výstavbu Kaplnky Panny Márie Snežnej. Kaplnku však vykradli zlodeji, preto sa v súčasnosti vnútri nenachádza pôvodný oltárny obraz, ale jeho replika. Pred kaplnkou je socha Panny Márie Pomocnice, pri ktorej je prameň s vodou.

Novokňazské požehnanie

Príprave na púť predchádzajú fatimské soboty, ktoré vyvrcholia odpustovým víkendom na začiatku augusta. Podrobnejšie informácie o púti možno nájsť v predstihu na internetových stránkach Biskupského úradu v Rožňave www. roznava.rcc.sk. Púť sa tradične začína večeradlom k Panne Márii a svätou omšou, po ktorej nasleduje svätá omša novokňazov diecézy spojená s novokňazským požehnaním. Pred polnocou je čas adorácie, ktorú spestrujú spevom a hrou na gitare mladí z diecézy. V nedeľu sa okrem pontifikálnej svätej omše slávi liturgia aj vo východnom obrade, ako aj v maďarskom a nemeckom jazyku, čo robí z tohto pútnického miesta cieľ aj pre veriacich iného obradu či jazyka. Poslednú púť v roku 2008 obetoval Mons. Eduard Kojnok za účastníkov a za jedenásť pútnikov, ktorí zahynuli pri autobusovom nešťastí v roku 2003.

Cyklotrasy

Počas cesty na púť možno navštíviť mnohé turistické zaujímavosti. K samotnému pútnickému miestu vedie niekoľko cyklotrás, či už zo Spiša, alebo od Rožňavy, na ktorých sú pre cyklistov veľmi príjemným osviežením pramene horskej vody. V Rožňave možno zájsť do Katedrály Nanebovzatia Panny Márie, kde sú uložené aj telesné ostatky sv. Neita. Päť kilometrov mimo trasy do Úhornej je kaštieľ Betliar a len niekoľko kilometrov od Rožňavy po ceste vedúcej do Úhornej možno navštíviť hrad Krásna Hôrka s kaplnkou, kde je v sklenenom sarkofágu zachované telo hradnej panej Žofie Serédiovej. Po zničení ostatkov Žofie Bosniakovej v Tepličke nad Váhom ide o najlepšie zachovanú múmiu na Slovensku.

Úhorná

° Leží v severovýchodnej časti Slovenského Rudohoria na nive Smolníckeho potoka vo Volovských vrchoch, 14 kilometrov od Rožňavy v okrese Gelnica.

° V roku 1570 dostala valašské právo.

° Obyvatelia boli pôvodne poľnohospodári, drevorubači a baníci.

° Prvá zmienka o obci je z roku 1383, vtedy sa volala Ohary. V roku 1437 to bol Ohor, potom Uhorna (1773), Uhorná (1920) a napokon Úhorná (1927). Po maďarsky sa volala Dénes.

° Obec patrila panstvu Krásna Hôrka. Miestni obyvatelia chovali ovce, pracovali v smolníckych baniach a pálili drevené uhlie.

° Prvá písomná zmienka o pútnickom mieste je z roku 1813. Murovanú kaplnku postavili v rokoch 1937 – 1941.

° Podľa posledného sčítania (2001) mala obec 163 obyvateľov.

° Pri Úhornej sa nachádza umelá vodná nádrž určená dnes na kúpanie, člnkovanie a rybárčenie.

° V roku 2003 zomrelo pri nehode autobusu jedenásť ľudí, ktorí sa vybrali na púť do Úhornej.

Čo hovorí tradícia Sviatok Panny Márie Snežnej sa spája s legendou, podľa ktorej sa v noci 5. augusta 352 v Ríme zjavila Panna Mária rímskemu patrícijovi Jánovi a pápežovi Libériovi (352 – 366). Vo svojom zjavení Panna Mária žiadala, aby jej postavili kostol na mieste, kde ráno nájdu sneh. Sneh skutočne napadal a pápež Libérius dal na tom mieste postaviť Baziliku Santa Maria Maggiore.

(Text- môj článok uverejnený v katolíckych novinách 30/2009)

" Bězpečne vím, že tyto svatyně na mne hluboce zapůsobily; svědčí o tom i ten prostý fakt, že jsem se tam vždy toužil vracet. Není nic normálnějšího, než když se náboženský pocit konkretizuje do zaujetí pro nějaký kostol, pro nějaký klášterný kout, obraz nebo sochu; je to materiální základna dichovní věrnosti. Kdybych ty kostely nenavštevoval, kdybych nechodil do svatyní zasvěcených Panně Marii, které dokáží zprostředkovat potřebnou ochranu a jež jsou tak pohostinné, náboženství by se pro mne nestalo tím, čím je dosud-blízkostí,úctou,důvěrou, nadějí." (Otec Jeroným, trapistický mních v Sept Fons, Protože navždy trvá dlouho; ďalšie texty o. Jeronýma tuu: http://lubophoto.blogspot.com/2011/02/otec-jeronym-dopisy-bratru-patrikovi_6527.html )

Film: Sociálna Sieť

Facebook. Najväčšia sociálna sieť na svete. Ku dňu 7.3.2011 má na konte 650 miliónov užívateľov. V krajinách ako Sýria, Čína, Vietnam, Irán a Pakistan zablokovaná stránka. V sýrii vraj kvôli ohováraniu politických autorít. U nás však platí hláška, " Kto nie je na facebooku, nežije". Koncom minulého roku vtrhol do našich kín film s názvom "Sociálna sieť" , v ktorej je vykresľovaná genéza vzniku tohto "vynálezu".

Hlavým hrdinom filmu je Mark Zuckerberg, študent Harvardskej univerzity. Jeho priateľka sa s ním rozhodne rozísť a on ju za odmenu ohovára na internete. Nakoniec vytvorí aplikáciu, kde môžu študenti hodnotiť svoje spolužiačky, ktorá je z nich nakoľko "sexi". Na Zuckerberga narazia bratia Cameron a Tyler Winklevossoví s ich spolubývajúcim Divyom Narendom s nápadom o vytvorenie sociálnej siete. Potrebujú šikovného programátora, ktorým má byť Zuckerberg s typickými rysami televízne vyobrazeného "génia". Nakoniec je do deja vtiahnutý Zuckerbergov priateľ Eduardo Saverin, ktorý sa stará o finančnú stránku projektu. Čoskoro sa stane ich vynález obľúbenou aplikáciou, ktorá sa rozšíri prv po univerzitách v USA a neskôr do Európy. Navzájom si pomocou tejto novej aplikácie získavajú priateľov, dohadujú stretnutia, párty, alebo ak má práve niekto chuť na sex, tak to napíše na internet a nájde niekoho, kto by mal rovnaké záujmy, aby sa dohodli a užili si čas.

Celým filmom sa nakoniec tiahne súdny spor, ako Zuckerberg šikovne okabátil svojich "priateľov" a napríklad Eduardovi Saverinovi dal ich advokát podpísať zmluvu, na základe ktorej mu ostal minimálny podiel vo Facebooku.

Toľko asi stručne dej filmu, ktorý je popretkávaný nekvalitnou hudbou a natiahnutý až na 2 hodiny. Film som dal pozrieť aj niekoľkým priateľom, ktorí sa mi priznali, že mali problém prísť do deja, lebo podľa ich mienky je tam množstvo odborného "slangu".

Vedel som si aj lepšie predstaviť využitie 2 hodín, ale nakoniec som rád, že som ostal "in" a pozrel som si film, o ktorom sa tak mnoho dnes hovorí, teda skôr film o tom, o čom dnes každý hovorí.

Dnes poobede som tak sedel aj ja na "Facebooku" a prezeral si fotogalérie niektorých mojich "Facebook priateľov". Kým niektorí mali v galérií zaujímavé cestopisné a rodinné fotografie, niektorí moji mladší priatelia majú fotky z rôznych "chatovíc" či iného relaxu pri alkohole. A tak sa mi v hlave vynára otázka, čo núti niekoho aby relaxoval podobne, pri alkohole, alebo neviazaným sexom a aby si tento relax dohadoval cez Facebook, alebo si dokonca fotky z podobných akcii dával na verejnosť. Zamýšľam sa nad tým, prečo niektorí mužovia nemajú problém verejne uvádzať vulgarizmy, alebo niektoré ženy sa prezentovať v oblečení, ktoré by im ešte pred nie až tak dávnom označili za neslušné a nikto by sa s nimi nerozprával. Asi je dnes ľahšie zamaskovať riziko straty, akýmsi prechodným stavom ("vo voľnom vzťahu"). Asi je dnes ľahšie na niečo povedať že by sa to nemalo, namiesto že sa to nemá. Nenachádzam definitívnu odpoveď na svoje otázky. Len ďakujem Bohu, že ja takýto problém nemám.

PS: 22.2.2011 bolo dieťa v Egypte pomenované menom Facebook

Žáner: dráma

Krajina pôvodu: USA

Dĺžka: 121 min.

Réžia: David Fincher

Scenár: Ben Mezrich, Aaron Sorkin

Kamera: Jeff Cronenweth

Hrajú: Jesse Eisenberg, Rashida Jones, Justin Timberlake, Brenda Song, Liam Fergusson, David Selby, Mark Saul

Pochod za život !

Dnešný deň je v celosvetovom meradle dňom boja dovolím si povedať celého ľudstva za život. Dňom, keď zdraví a normálni ľudia, uvedomujúc si hodnotu ľudského života bojujú proti nezmyselnému paradoxu s názvom "Potrat".

Tak som sa teda vybral na pravé poludnie do kostola dominikánov v Prahe, kde slúžil omšu pražský arcibiskup Dominik Duka, aj preto,aby som si vypočul jeho slová. S blížiacim sa prvým výročím jeho inaugurácie za pražského arcibiskupa sa naozaj potvrdzuje to, že Česká republika má na čele svojej cirkvi prímasa nie len titulom, ale aj reálne. Na čele Cirkvi stojí osobnosť, ktorú môžeme na Slovensku len ticho závidieť. Jeho slová, ktoré zaznievali z historickej kazateľnice vytvárali dojem naozaj človeka, ktorý je autoritou. Avšak nedominoval v nich termín smrť, ale skôr láska.

Láska k ľuďom, ktorí nedokázali povedať svojmu dieťaťu áno. Nie odsúdenie človeka, ale samotného činu. To mi pripomínalo silný kontrast s davmi rôznych ľudí, bojujúcich za svoje práva. V neposlednom rade s davmi ľudí v blížiacom sa ďalšom ročníku Gaypride v Bratislave, či skupiny homosexuálov počas návštevy pápeža v Španielsku.

Na rozdiel od pokojných slov arcibiskupa vyzývajúcich k láske, rozvášnené agresívne davy ľudí, ktorí chcú uraziť pápeža a ukazovať sa na ulici. Kontrast slov pokoj, láska a agresivita. Omša skončila a dav asi 1000 ľudí pokojne prechádzal ulicami mesta. Míňal jeden kostol za druhým a ukázal, že Praha a jej Cirkev plná kostolov je ešte stále vitálna. Avšak si myslím že je to málo, veľa ľudí chýbalo. Snáď prídu nabudúce...

Je večer a ako píšem koniec svojho blogu sa zamýšľam nad paradoxom nášho života. Spomíname na dejiny, na svetové vojny, na vrahov ako Hitler, Stalin a iných. Avšak nedokážeme pomenovať, že v našich krajinách sa denne beztrestne vraždí. Vraždia sa milióny životov ročne a národ mlčí. A keď sme spomínali Hitlera, jedného z masových vrahov minulého storočia, bolo by dobré spomenúť ďalší paradox - Hitler zakazoval potraty.

A kto by pochyboval o použití termínu vražda nech sa presvedčí sám, prezretím týchto 2 dokumentárnych filmov (ak to dokáže, ja som ich musel vypnúť, pretože som sa skoro povracal) : http://prolife.cz/?a=54&id=7

Film: Svedectvo

Už o niekoľko týždňov bude pápež Ján Pavol II svojim nástupcom blahorečený. Pre fanatikov zo spoločenstva apostatov s krycím názvom baziliáni odpadlík. Pre zdravo zmýšľajúcich ľudí osobnosť, pre mnohých svätec. O ňom hovorí film Svedectvo, ktorý je natočený na základe osobného svedectva sekretára Jána Pavla II., terajšieho krakowského arcibiskupa, Stanislawa Dziwisa.

Na tento zaujímavý film som narazil pred niekoľkými dňami, hoci bol dokončený už v roku 2008. Jedná sa o hraný dokument. Svedectvo kardinála Dziwisa postupne striedajú rôzne materiály z vatikánskeho televízneho archívu ako i hrané scény. Zachytávajú život Karola Wojtylu ako mladého chlapca, študenta divadla, baníka počas vojny, tajného seminaristu, kňaza, biskupa a napokon pápeža. Film vznikol na základe rovnomennej knihy od bývalého pápežovho sekretára v roku 2007. Tesne po jej vydaní sa začalo pracovať na filme. Výsledkom takmer ročnej práce režiséra Pawla Piteru a známeho herca Michaela Yorka je naozaj impozantný 90 minútový film, ktorý je kvalitne podfarbený hudbou napísanou Vangelis a Robertom Jansonom. Slovenským hlasom kardinála sa stal skvelý Stano Dančiak.

Film obsahuje zatiaľ nezverejnené materiály zo súkromia pápeža, ako i mnohé zaujímavé svedectvá a príbehy z jeho života. Jedným z nich je aj príbeh púte k Panne Márii 15.8.1963. Ako sa socha Panny Márie niesla v procesií, vypadlo jej z ruky žezlo, ktoré zachytil krakowský kapitulný vikár, biskup Wojtyla. Vtedy kňaz František Macharský (terajší kardinál) poznamenal: “ Pozri Karol, Mária sa delí o svoju moc”.

Film je svedectvom života človeka, ktorý svoj život zasvätil Bohu a Cirkvi, skrze čo obetoval svoj život ľuďom. Ináč si to myslia členovia sekty odpadlíckej skupiny tzv. dohnálovcov, ktorá by na meno Jána Pavla II. najradšej zabudla a najradšej verejne pálila jeho obrazy. Avšak už je na každom zdravo uvažujúcom človeku, čo si vyberie a svedectvo koho života ho osloví. Či už pápeža, ktorý svojim utrpením až do poslednej chvíle svojho života slúžil ľuďom a národom sveta, alebo skupine zakomplexovaných fanatikov, ktorý to dotiahla akurát na rôzne zbabelé výzvy prostredníctvom internetu...

http://www.youtube.com/watch?v=xWe97N_vBx0

Zvukové stopy: 2.0 CZ, 2.0 SK
Titulky: České, Slovenské
Menu: áno (Bez úvodných upozornení a pod. Menu sa zobrazí hneď!)
Bonus: áno
Typ DVD: DVD5

Kto je ako Boh ? Zo života rožňavského biskupa Michala Bubniča

Ďalší blogový príspevok prinášam z archívu. Jedná sa o výťah zo stručného, životopisu rožňavského biskupa Mons. Michala Bubniča, ktorý som spracoval z materiálov v archíve biskupského úradu v Rožňave v roku 2007.

Msgr. Michal Bubnič sa narodil 22.5.1877 v obci Pajštún (Borinka). Bývalí riaditeľ Spolku svätého Vojtecha Msgr. Ján Pöstényi na základe výskumu archívnych materiálov dospel k názoru, že rod Bubničov pochádzal z Chorvátska. Odtiaľ utiekli pred Turkami niekedy v 15. -16. storočí na Slovensko a usídlili sa v obvode farnosti Stupava v Pajštúne na majetku grófa Károlyiho.

Malý Michal Bubnič začal svoje štúdie roku 1888 v rímsko-katolíckej ľudovej škole v Pajštúne, neskôr odchádza do Šamorína, kde študuje na maďarskej rímsko-katolíckej základnej škole. Po skončení základnej školy študuje v Bratislavskom gymnáziu, kde býva v malom seminári. Roku 1894 prestúpil na ostrihomské rímsko-katolícke gymnázium, kde 14 júna 1896 zmaturoval. V štúdiách pokračuje štúdiom teológie na Bohosloveckej fakulte v Ostrihome.

Bol veľmi horlivý, čím si vydobyl, aby klerici mohli kázať v slovenčine a tým sa pripravovať na pastoráciu. Jeho horlivosť si povšimol aj vtedajší ostrihomský arcibiskup Claudius kard. Wasray, ktorý ho pred jeho vysviackou na kňaza poslal do Ríma pre apoštolské požehnanie od svätého Otca. Po návrate z Ríma prijíma dňa 22.6.1900 z rúk ostrihomského svätiaceho biskupa kňazské svätenie. Po kňazskej vysviacke slávi v júni 1900 primičnú svätú omšu v rodnom Pajštúne v kostole Najsvätejšieho srdca Ježišovho.

Po kňazskej vysviacke krátko pôsobí vo Sv. Jure a Piešťanoch. V Piešťanoch je jeho zásluhou nahovorenie riaditeľa kúpeľov Wintera na katolícku vieru.

Roku 1908 sa stáva farárom v Maduniciach. Tu napísal divadelné hry: Dvanásťročný Ježiš a Pašie. K pozdvihnutiu sociálnych podmienok Maduničanov prispel založením potravinového a úverového družstva. Dal tu postaviť pamätník Jána Hollého, ktorý tu pôsobil v rokoch 1814-1843.

Významným priateľským gestom Michala Bubniča voči členom Spoločnosti Božieho slova bolo poskytnutie dočasného pôsobiska pre p. Alberta Floriána, ktorý sem prišiel z Toga roku 1922. V roku 1923 sem prišli ďalší dvaja pátri a traja bratia, ktorí tu pôsobili až do presťahovania sa do Nitry v roku 1925.

Koncom roka 1923 odchádza do Topoľčian, kde sa stáva správcom farnosti.

V Topoľčanoch sa zaslúžil o výstavbu katolíckeho domu a cirkevnej ľudovej školy. Taktiež sa tam hrávali jeho diela, ktoré vytvoril ešte v Maduniciach a hrávali sa až do povojnových čias. 12.júla 1925 mu je udelený titul kaplán jeho Svätosti (Msgr.).

V roku 1925 je menovaný za biskupa a apoštolského administrátora rožňavskej diecézy.

Msgr. Michal Bubnič prijal 8.12.1925 biskupskú konsekráciu v konkatedrále svätého Martina v Bratislave z rúk banskobystrického biskupa Mariána Blahu a spolukonsekrátorov Pavla Jantauscha a Jozefa Čárskeho. Stáva sa apoštolským administrátorom rožňavskej diecézy s katedrálnym chrámom Nanebovzatia Panny Márie a titulárnym biskupom scilitánskym. Za svoje biskupské heslo si zvolil: Quis ut Deus ? ( Kto je ako Boh ?). Od roku 1926 redigoval náboženský informačný časopis rožňavskej diecézy Litterae circulares. Po svojom menovaní za apoštolského administrátora diecézy zavádza vo svojej diecéze slovenské bohoslužby. Ako reakciu na encykliku pápeža Pia XI. Ubi arcano, ktorá prikazovala založenie cirkevnej charity v každej biskupskej diecéze, vypracoval stanovy pre Česko-slovenskú katolícku cirkevnú charitu. Roku 1926 menoval neskoršieho rožňavského biskupa Dr. Róberta Pobožného za sídelného kanonika. V liste z mája 1929 žiada organizácia Štátna liga pre ochranu detí (Országos gyermekvédó liga) peniaze pre 1000 chudobných detí z horného Maďarska. Dlhé roky stál na čele Katolíckej akcie, ktorej taktiež vypracoval stanovy. Taktiež podporoval aj organizáciu Karitasz. Stal sa predsedom katolíckej mládeže. Na žiadosť barónky Augustíny Haupt - Stummerovej, predloženej pápežovi Piovi XI., mu bolo od 1.1.1934 dovolené popri spravovaní rožňavskej diecézy aj spravovanie farnosti v Topoľčanoch. Pápežom je poverený za Slovenskú organizáciu 34. celosvetového eucharistického kongresu v Budapešti vo februári roku 1938 a zvoláva eucharistické trividum. Pri tejto príležitosti rozposiela na každú slovenskú faru pastiersky list. Pápežskou bulou Diocesium Fines zo dňa 19.7.1939 sa diecézy znova pričlenili k ich pôvodným metropolám k Jágru a Ostrihomu. Týmto aktom sa mohol biskup Bubnič stať oficiálne diecéznym biskupom a zaujať jeho sídlo s právami diecézneho biskupa. Svoju pozíciu slávnostne zaujal 1.10.1939. V roku 1940 bola v jeho rodnej obci dostavaná ním financovaná kalvária pre jeho rodičov a oplotenie okolo miestnej fary. Ich posviacku plánoval spolu s biskupom Michalom Buzalkom. V roku 1941 zakladá Spolok svätého Vojtecha pre Slovákov v Maďarsku a na jej čelo menuje Alexandra Horáka.

Angažovanosť biskupa v politike bola neoddeliteľnou súčasťou pôsobenia a diela biskupa Bubniča pre dosiahnutie dobra miestnej cirkvi a diecézy. Svoje národné uvedomenie naplno prejavil hneď po svojom biskupskom menovaní v telegrame Matici slovenskej pri príležitosti osláv augustových matičných dní roku 1926. Biskup Bubnič s poľutovaním prijal správu, že nedopatrením sa jeho podpis nedostal pod výzvu slovenských biskupov pri príležitosti Pribinových osláv v Nitre roku 1933, pretože už vtedy boli tendencie ho označovať za hungarofila. Na základe rokovaní o novom cirkevno-právnom usporiadaní cirkevných území vyplývajúcich zo zmluvy Modus Vivendi schválenej Vatikánom a československou vládou vo februári 1928 bola ohrozená existencia rožňavskej diecézy, čo spôsobovalo biskupovi Bubničovi veľké množstvo starostí, pretože už bol podaný aj návrh na parcelizáciu rožňavskej diecézy. Biskup Bubnič intervenoval na najvyšších inštanciách a na príslušných vládnych miestach, ba aj osobne u mnohých politikov (napr. u Andreja Hlinku, ktorý sa zasadil za zachovanie statu quo). Treba vyzdvihnúť, že všetci slovenskí biskupi stáli svorne na strane biskupa Michala Bubniča a ako vysvitá z listu Andrejovi Hlinkovi z júna 1931 - biskupi svoje stanovisko predložili nunciatúre v Prahe a Ministerstvu zahraničia ČSR v tom zmysle, aby sa táto záležitosť vôbec nepredkladala Svätej stolici. Oficiálne štátne orgány však neupustili od svojich zámerov a presadzovali pozoruhodné riešenie. Rozdelenie územia Rožňavskej diecézy a prenesenie jej sídla (translatio sedis) do Bratislavy, ktorú chceli povýšiť na arcibiskupstvo. Na zasadnutí mestského zastupiteľstva Bratislavy 1.6.1935 zástupca mešťanov František Kraus predniesol požiadavku celého mesta, aby Bratislava ako hlavné mesto Slovenska bola povýšená na sídlo arcibiskupa - metropolitu. U ostrihomského arcibiskupa Justiána Serédiho a na Ministrestve vnútra roku 1939 si vymohol povolenie na účinkovanie Združenia katolíckej mládeže, no to mohlo pôsobiť iba ako odbočka maďarskej mládežníckej organizácie KALOT (Katolikus agrárifjusági Legényegyletek Országos Titkársága, Krajinský sekretariát mládeneckého spolku katolíckej roľníckej mládeže). Po ústrkoch zo strany maďarských úradov sa roku 1943 zriekol vedenia KALOT-u.

Po prepade biskupskej rezidencie v Rožňave 9.1.1945 partizánmi, vyzvali 67 ročného biskupa Michala Bubniča, aby ich zaviedol do pivnice. Tam im posluhoval víno. Po hodinovom týraní ho napokon prepustili, avšak na následky tohto mučenia 22.2.1945 zomiera v Rožňavskej nemocnici.

Život biskupa Michala Bubniča je vzorom dobrého pastiera a svojím životom je nám vzorom nielen kňaza svätého života, ale aj vzorom dokonalého kresťana pracujúceho Ad maiorem Dei gloriam!

Otec Jeroným, Dopisy bratru Patrikovi

Otec Jeroným (1907–1985), trapistický mních, ktorý vo veku 21 rokov vstúpil do kláštora Sept-Fons v strednom Francúzsku. V roku 1934 zložil slávnostné sľuby a o dva roky neskôr bol vysvätený na kňaza. Kniha listov bratru Patrikovi obsahuje listy, ktoré písal svojmu žiakovi, terajšiemu opátovi v Sept Fons. Sú tu zverejnené len listy otca Jeronýma, až na pár výnimiek však tu je aj list o. Patrika. Listy sú písané typickou francúzskou zdvorilosťou a hlboko odkrývajú život mnícha kontemplatívneho kláštora. Patril medzi učiteľov mníchov, ktorým vyučoval filozofiu. Počas koncilu, bol vďaka liberálnym prúdom v opátstve odstavený. Neskôr sa však jeho žiaci stávajú predstavenými kláštora a opátstva. Ďalší z jeho žiakov o. Samuel zakladá kláštor v českej republike, Nový Dvůr.
V blogu vyberám niekoľko myšlienok z listov o. Jeronýma, ktoré ma najviac zaujali…

Pozrite sa na umenie , literatúru niekoľkých generácií. Ukazjú ľuďomom cestu ku šťastiu ? Oveľa skôr svedčia o jeho strate. Dokážu znekľudniť, alebo dokonca pokaziť ľudské srdce, ale nevedia ich pozdvyhnúť...

Diecézni kňazi ešte stále hľadajú spiritualitu, ktorá by ich naučila zjednoteniu s Bohom skrze svoju službu veriacim. Pre mnícha je už problém dávno vyriešený a vôbec nie na úkor jednoty jeho života

Ľudia majú len jedinú nádej a šťastie, v Ježišovi Kristovi...

Sila modlitby príhovoru je priamo úmerná sile priateľstva, ktoré je medzi príhovárajúcim sa a Spasiteľom.

Zachovajte si vždy svoj vlastný názor. Ak niektorí ľudia chcú strácať čas skúšaním nových doktrín, pokiaľ ide o Vás, nebuďte naivný, nestaňte sa pokusným králikom.

Dnes i zajta Pán hľadá a bude hľadať vytrvalých a spôsobilých služobníkov, ktorých myslenie bude jasné a pevné.

Akvinský- 3 ukazovatele podľa ktorých rozpoznať skutočný predmet našej orientácie.

1- čo ti prináša najväčšie potešenie

2- k čomu najviac inklinujeme

3- to, čo by som najradšej zdieľal s priateľom

Prísna myšlienková kázeň je pre lásku nutnosťou: Duchu evanjeliovej lásky prepožičiava duchovnú pevnosť (Mounier) a je nevyhnutnou podmienkou účinnej služby (o. Pie Raymond)

Milovaný brat, držte sa vždy podstatného: V prvom rade lásky k Bohu, podporení veľkou úctou k eucharistii a vytrvalou modlitbou, ktorá sa bude z veľkej časti obracať na Matku Božiu, Pannu Máriu.

Veľký ctitelia ruženca sú piliermi kresťanstva.

Keď sa modlitba stane častou, nemusíme sa už pýtať, či je horlivá, alebo nie. Vytrvalosť znamená horlivosť a vernosť zachráni všetko.

Bez kontemplácie človek nikdy nedosiahne veľkého pokroku v ctnosti a nikdy nebude schopný pomáhať k pokroku v cnosti iným. Nikdy sa celkom nevymaní zo svojich slabostí a nedokonalostí. Navždy zostane pripútaný k zemi a nikdy sa príliš nezodvyhne nad prirodzené ľudské cítenie. Nikdy nebude schopný vykonávať pred Bohom dokonalú službu... Lallemant S.J.

Budete šťastný... Ak vytrváte v pohŕdaní prísľubmi, ktorými Vás svet bude chcieť oklamať, pretože čistá pravda je, že svet je pravý klamár. Nepozerajme sa ani tak na to, čo ponúka, ako skôr na to, čo skrýva. (Sv. František Saleský)

Každý vysvätený kňaz vie, že svätá omša je zvrchovanou hodnotou jeho kňazstva. Uvedomuje si, že v každej zo svojich omší bude musieť- skrze hlboký osobný vzťah k Bohu- vyjadriť tú najvyššiu možnú adoráciu.

Obchodník by si mohol kúpiť tú najvzácnejšiu perlu, ale musí predať všetko ostatné. Predá ? Nepredá ? Také uvažovanie je vždy užitočné, pretože rozhodnutie určuje istú kvalitu srdca. Často sa vracať k svojmu rozhodnutiu- nie je to ten najlepší spôsob ako túto kvalitu nestratiť ? Čo sa mňa týka, bratu, zložil som sľuby, daroval svôj život, som spútaný. Partia je už dávno rozohraná a žiadna alternatíva nejestvuje.

Tých pár dní, ktoré som strávil mimo kláštora, ma opäť utvrdilo v tom, aké je dôležité, aby sme svedčili o svojej neotrasiteľnej viere v eucharistiu. Väčšina praktikujúcich kresťanov tak málo rozlišuje Ježiša Krista, ktorý je hodný absolútnej úcty, od ostatných predmetov, ktoré sú súčasťou kultu alebo vybavenia kostola. Od nás kňazov očakávajú, že tento rozdiel zdôrazníme zvláštným, úctivým postojom, ktorú voči eucharistii zaujímame. Ako si ale taký vonkajší postoj vypestovať, pokiaľ o neho nedbáme každý deň v kláštore, ak na neho vlastnou vinou zabúdame ? O vieru v eucharistii sa opiera každá vznešenosť kňaza, sebamenšou ľahostajnosťou sa teda kňaz pripravuje o svoju vlstnú veľkosť.

Náuka však sama o sebe nestačí. Poznať cesty k Bohu a poznať podmienky, za ktorésa dá k Bohu dospieť, ešte neznamená mať samotného Boha a jeho dary. Náuka však prinajmšneom vyvoláva očakávanie a posilňuje nádej, dáva vopred tušiť hodnotu toho, čo je prisľúbené.

“Bude to trvať dlho” (Jer 29,28). Hovorím Vám, že úpadok v kresťanstve, medzi kňazmi, v rehoľných rádoch, i v našom drahom ráde, bude trvať dlho. Ešte sto rokov! Pretože tí, ktorí dovolili aby sa koryto rieky vyprázdnilo ho nenaplnia! A tí, ktorí stratili cestu, už ju nenájdu. A tí, ktorí vytrhali stromy v sade, už novú sadbu neuzrú. Nezasluhujú si to. Musíme tda čakať, na novú generáciu.

Dekadencia okolo Vás, ale bez vplyvu na Vás. Źite naplno svôj mníšsky život a príliš nepočítajte s tým že budete mať vplyv na druhých.

Všetkých, na ktorých mi záleží, predkladám Bohu. Nehľadám pre nich iné duchovné vedenie, každý deň ich predkladám Bohu.

“Pane, každého z tých, ktorých milujem, vkladám do tvojej dlane, tak vidíš čo pre mňa znamenáš Ty, vidíš čo pre mňa znamenajú oni...”

Nemám rád cestovanie. Chvíle strávené v rodnom kraji sú síce milé, ale hovorím si: “ I bez nich by som sa obišiel”. Šťastní sú len tí, ktorí majú nadprirodzený ideál, ktorí sa strání prehnaného naväzovania nových vzťahov a zbytočných návštev.

Keď rehoľníčky- tie prosté a dobré dedinské ženy z nášho kraja- spievali pri nedeľných ranných chválach “Pieseň tvorstva” nemoholsom zadržať slzy. Svedectvo, ktoré podávajú svojou modlitbou, je čisté, úprimné, presvedčivé.

Nehľadťe na počet svojich detí ( pre novicmajesterku Berchmansovú) a keby ste mali čo i len jednu, majte na pamäti že jeho duša, je dušou rehoľníka- je to predurčená duša, ktorá zatratí, alebo spasí množstvo iných... (T. Merton, Exil vrcholí v sláve)

Literatúra:

Otec Jeroným, Dopisy bratru Patrikovi, Triáda, 2002.