streda 23. februára 2011

Kto je ako Boh ? Zo života rožňavského biskupa Michala Bubniča

Ďalší blogový príspevok prinášam z archívu. Jedná sa o výťah zo stručného, životopisu rožňavského biskupa Mons. Michala Bubniča, ktorý som spracoval z materiálov v archíve biskupského úradu v Rožňave v roku 2007.

Msgr. Michal Bubnič sa narodil 22.5.1877 v obci Pajštún (Borinka). Bývalí riaditeľ Spolku svätého Vojtecha Msgr. Ján Pöstényi na základe výskumu archívnych materiálov dospel k názoru, že rod Bubničov pochádzal z Chorvátska. Odtiaľ utiekli pred Turkami niekedy v 15. -16. storočí na Slovensko a usídlili sa v obvode farnosti Stupava v Pajštúne na majetku grófa Károlyiho.

Malý Michal Bubnič začal svoje štúdie roku 1888 v rímsko-katolíckej ľudovej škole v Pajštúne, neskôr odchádza do Šamorína, kde študuje na maďarskej rímsko-katolíckej základnej škole. Po skončení základnej školy študuje v Bratislavskom gymnáziu, kde býva v malom seminári. Roku 1894 prestúpil na ostrihomské rímsko-katolícke gymnázium, kde 14 júna 1896 zmaturoval. V štúdiách pokračuje štúdiom teológie na Bohosloveckej fakulte v Ostrihome.

Bol veľmi horlivý, čím si vydobyl, aby klerici mohli kázať v slovenčine a tým sa pripravovať na pastoráciu. Jeho horlivosť si povšimol aj vtedajší ostrihomský arcibiskup Claudius kard. Wasray, ktorý ho pred jeho vysviackou na kňaza poslal do Ríma pre apoštolské požehnanie od svätého Otca. Po návrate z Ríma prijíma dňa 22.6.1900 z rúk ostrihomského svätiaceho biskupa kňazské svätenie. Po kňazskej vysviacke slávi v júni 1900 primičnú svätú omšu v rodnom Pajštúne v kostole Najsvätejšieho srdca Ježišovho.

Po kňazskej vysviacke krátko pôsobí vo Sv. Jure a Piešťanoch. V Piešťanoch je jeho zásluhou nahovorenie riaditeľa kúpeľov Wintera na katolícku vieru.

Roku 1908 sa stáva farárom v Maduniciach. Tu napísal divadelné hry: Dvanásťročný Ježiš a Pašie. K pozdvihnutiu sociálnych podmienok Maduničanov prispel založením potravinového a úverového družstva. Dal tu postaviť pamätník Jána Hollého, ktorý tu pôsobil v rokoch 1814-1843.

Významným priateľským gestom Michala Bubniča voči členom Spoločnosti Božieho slova bolo poskytnutie dočasného pôsobiska pre p. Alberta Floriána, ktorý sem prišiel z Toga roku 1922. V roku 1923 sem prišli ďalší dvaja pátri a traja bratia, ktorí tu pôsobili až do presťahovania sa do Nitry v roku 1925.

Koncom roka 1923 odchádza do Topoľčian, kde sa stáva správcom farnosti.

V Topoľčanoch sa zaslúžil o výstavbu katolíckeho domu a cirkevnej ľudovej školy. Taktiež sa tam hrávali jeho diela, ktoré vytvoril ešte v Maduniciach a hrávali sa až do povojnových čias. 12.júla 1925 mu je udelený titul kaplán jeho Svätosti (Msgr.).

V roku 1925 je menovaný za biskupa a apoštolského administrátora rožňavskej diecézy.

Msgr. Michal Bubnič prijal 8.12.1925 biskupskú konsekráciu v konkatedrále svätého Martina v Bratislave z rúk banskobystrického biskupa Mariána Blahu a spolukonsekrátorov Pavla Jantauscha a Jozefa Čárskeho. Stáva sa apoštolským administrátorom rožňavskej diecézy s katedrálnym chrámom Nanebovzatia Panny Márie a titulárnym biskupom scilitánskym. Za svoje biskupské heslo si zvolil: Quis ut Deus ? ( Kto je ako Boh ?). Od roku 1926 redigoval náboženský informačný časopis rožňavskej diecézy Litterae circulares. Po svojom menovaní za apoštolského administrátora diecézy zavádza vo svojej diecéze slovenské bohoslužby. Ako reakciu na encykliku pápeža Pia XI. Ubi arcano, ktorá prikazovala založenie cirkevnej charity v každej biskupskej diecéze, vypracoval stanovy pre Česko-slovenskú katolícku cirkevnú charitu. Roku 1926 menoval neskoršieho rožňavského biskupa Dr. Róberta Pobožného za sídelného kanonika. V liste z mája 1929 žiada organizácia Štátna liga pre ochranu detí (Országos gyermekvédó liga) peniaze pre 1000 chudobných detí z horného Maďarska. Dlhé roky stál na čele Katolíckej akcie, ktorej taktiež vypracoval stanovy. Taktiež podporoval aj organizáciu Karitasz. Stal sa predsedom katolíckej mládeže. Na žiadosť barónky Augustíny Haupt - Stummerovej, predloženej pápežovi Piovi XI., mu bolo od 1.1.1934 dovolené popri spravovaní rožňavskej diecézy aj spravovanie farnosti v Topoľčanoch. Pápežom je poverený za Slovenskú organizáciu 34. celosvetového eucharistického kongresu v Budapešti vo februári roku 1938 a zvoláva eucharistické trividum. Pri tejto príležitosti rozposiela na každú slovenskú faru pastiersky list. Pápežskou bulou Diocesium Fines zo dňa 19.7.1939 sa diecézy znova pričlenili k ich pôvodným metropolám k Jágru a Ostrihomu. Týmto aktom sa mohol biskup Bubnič stať oficiálne diecéznym biskupom a zaujať jeho sídlo s právami diecézneho biskupa. Svoju pozíciu slávnostne zaujal 1.10.1939. V roku 1940 bola v jeho rodnej obci dostavaná ním financovaná kalvária pre jeho rodičov a oplotenie okolo miestnej fary. Ich posviacku plánoval spolu s biskupom Michalom Buzalkom. V roku 1941 zakladá Spolok svätého Vojtecha pre Slovákov v Maďarsku a na jej čelo menuje Alexandra Horáka.

Angažovanosť biskupa v politike bola neoddeliteľnou súčasťou pôsobenia a diela biskupa Bubniča pre dosiahnutie dobra miestnej cirkvi a diecézy. Svoje národné uvedomenie naplno prejavil hneď po svojom biskupskom menovaní v telegrame Matici slovenskej pri príležitosti osláv augustových matičných dní roku 1926. Biskup Bubnič s poľutovaním prijal správu, že nedopatrením sa jeho podpis nedostal pod výzvu slovenských biskupov pri príležitosti Pribinových osláv v Nitre roku 1933, pretože už vtedy boli tendencie ho označovať za hungarofila. Na základe rokovaní o novom cirkevno-právnom usporiadaní cirkevných území vyplývajúcich zo zmluvy Modus Vivendi schválenej Vatikánom a československou vládou vo februári 1928 bola ohrozená existencia rožňavskej diecézy, čo spôsobovalo biskupovi Bubničovi veľké množstvo starostí, pretože už bol podaný aj návrh na parcelizáciu rožňavskej diecézy. Biskup Bubnič intervenoval na najvyšších inštanciách a na príslušných vládnych miestach, ba aj osobne u mnohých politikov (napr. u Andreja Hlinku, ktorý sa zasadil za zachovanie statu quo). Treba vyzdvihnúť, že všetci slovenskí biskupi stáli svorne na strane biskupa Michala Bubniča a ako vysvitá z listu Andrejovi Hlinkovi z júna 1931 - biskupi svoje stanovisko predložili nunciatúre v Prahe a Ministerstvu zahraničia ČSR v tom zmysle, aby sa táto záležitosť vôbec nepredkladala Svätej stolici. Oficiálne štátne orgány však neupustili od svojich zámerov a presadzovali pozoruhodné riešenie. Rozdelenie územia Rožňavskej diecézy a prenesenie jej sídla (translatio sedis) do Bratislavy, ktorú chceli povýšiť na arcibiskupstvo. Na zasadnutí mestského zastupiteľstva Bratislavy 1.6.1935 zástupca mešťanov František Kraus predniesol požiadavku celého mesta, aby Bratislava ako hlavné mesto Slovenska bola povýšená na sídlo arcibiskupa - metropolitu. U ostrihomského arcibiskupa Justiána Serédiho a na Ministrestve vnútra roku 1939 si vymohol povolenie na účinkovanie Združenia katolíckej mládeže, no to mohlo pôsobiť iba ako odbočka maďarskej mládežníckej organizácie KALOT (Katolikus agrárifjusági Legényegyletek Országos Titkársága, Krajinský sekretariát mládeneckého spolku katolíckej roľníckej mládeže). Po ústrkoch zo strany maďarských úradov sa roku 1943 zriekol vedenia KALOT-u.


Po prepade biskupskej rezidencie v Rožňave 9.1.1945 partizánmi, vyzvali 67 ročného biskupa Michala Bubniča, aby ich zaviedol do pivnice. Tam im posluhoval víno. Po hodinovom týraní ho napokon prepustili, avšak na následky tohto mučenia 22.2.1945 zomiera v Rožňavskej nemocnici.


Život biskupa Michala Bubniča je vzorom dobrého pastiera a svojím životom je nám vzorom nielen kňaza svätého života, ale aj vzorom dokonalého kresťana pracujúceho Ad maiorem Dei gloriam!



piatok 11. februára 2011

Otec Jeroným, Dopisy bratru Patrikovi

Otec Jeroným (1907–1985), trapistický mních, ktorý vo veku 21 rokov vstúpil do kláštora Sept-Fons v strednom Francúzsku. V roku 1934 zložil slávnostné sľuby a o dva roky neskôr bol vysvätený na kňaza. Kniha listov bratru Patrikovi obsahuje listy, ktoré písal svojmu žiakovi, terajšiemu opátovi v Sept Fons. Sú tu zverejnené len listy otca Jeronýma, až na pár výnimiek však tu je aj list o. Patrika. Listy sú písané typickou francúzskou zdvorilosťou a hlboko odkrývajú život mnícha kontemplatívneho kláštora. Patril medzi učiteľov mníchov, ktorým vyučoval filozofiu. Počas koncilu, bol vďaka liberálnym prúdom v opátstve odstavený. Neskôr sa však jeho žiaci stávajú predstavenými kláštora a opátstva. Ďalší z jeho žiakov o. Samuel zakladá kláštor v českej republike, Nový Dvůr.
V blogu vyberám niekoľko myšlienok z listov o. Jeronýma, ktoré ma najviac zaujali…


Pozrite sa na umenie , literatúru niekoľkých generácií. Ukazjú ľuďomom cestu ku šťastiu ? Oveľa skôr svedčia o jeho strate. Dokážu znekľudniť, alebo dokonca pokaziť ľudské srdce, ale nevedia ich pozdvyhnúť...


Diecézni kňazi ešte stále hľadajú spiritualitu, ktorá by ich naučila zjednoteniu s Bohom skrze svoju službu veriacim. Pre mnícha je už problém dávno vyriešený a vôbec nie na úkor jednoty jeho života


Ľudia majú len jedinú nádej a šťastie, v Ježišovi Kristovi...


Sila modlitby príhovoru je priamo úmerná sile priateľstva, ktoré je medzi príhovárajúcim sa a Spasiteľom.


Zachovajte si vždy svoj vlastný názor. Ak niektorí ľudia chcú strácať čas skúšaním nových doktrín, pokiaľ ide o Vás, nebuďte naivný, nestaňte sa pokusným králikom.


Dnes i zajta Pán hľadá a bude hľadať vytrvalých a spôsobilých služobníkov, ktorých myslenie bude jasné a pevné.


Akvinský- 3 ukazovatele podľa ktorých rozpoznať skutočný predmet našej orientácie.

1- čo ti prináša najväčšie potešenie

2- k čomu najviac inklinujeme

3- to, čo by som najradšej zdieľal s priateľom


Prísna myšlienková kázeň je pre lásku nutnosťou: Duchu evanjeliovej lásky prepožičiava duchovnú pevnosť (Mounier) a je nevyhnutnou podmienkou účinnej služby (o. Pie Raymond)


Milovaný brat, držte sa vždy podstatného: V prvom rade lásky k Bohu, podporení veľkou úctou k eucharistii a vytrvalou modlitbou, ktorá sa bude z veľkej časti obracať na Matku Božiu, Pannu Máriu.


Veľký ctitelia ruženca sú piliermi kresťanstva.


Keď sa modlitba stane častou, nemusíme sa už pýtať, či je horlivá, alebo nie. Vytrvalosť znamená horlivosť a vernosť zachráni všetko.


Bez kontemplácie človek nikdy nedosiahne veľkého pokroku v ctnosti a nikdy nebude schopný pomáhať k pokroku v cnosti iným. Nikdy sa celkom nevymaní zo svojich slabostí a nedokonalostí. Navždy zostane pripútaný k zemi a nikdy sa príliš nezodvyhne nad prirodzené ľudské cítenie. Nikdy nebude schopný vykonávať pred Bohom dokonalú službu... Lallemant S.J.


Budete šťastný... Ak vytrváte v pohŕdaní prísľubmi, ktorými Vás svet bude chcieť oklamať, pretože čistá pravda je, že svet je pravý klamár. Nepozerajme sa ani tak na to, čo ponúka, ako skôr na to, čo skrýva. (Sv. František Saleský)


Každý vysvätený kňaz vie, že svätá omša je zvrchovanou hodnotou jeho kňazstva. Uvedomuje si, že v každej zo svojich omší bude musieť- skrze hlboký osobný vzťah k Bohu- vyjadriť tú najvyššiu možnú adoráciu.





Obchodník by si mohol kúpiť tú najvzácnejšiu perlu, ale musí predať všetko ostatné. Predá ? Nepredá ? Také uvažovanie je vždy užitočné, pretože rozhodnutie určuje istú kvalitu srdca. Často sa vracať k svojmu rozhodnutiu- nie je to ten najlepší spôsob ako túto kvalitu nestratiť ? Čo sa mňa týka, bratu, zložil som sľuby, daroval svôj život, som spútaný. Partia je už dávno rozohraná a žiadna alternatíva nejestvuje.


Tých pár dní, ktoré som strávil mimo kláštora, ma opäť utvrdilo v tom, aké je dôležité, aby sme svedčili o svojej neotrasiteľnej viere v eucharistiu. Väčšina praktikujúcich kresťanov tak málo rozlišuje Ježiša Krista, ktorý je hodný absolútnej úcty, od ostatných predmetov, ktoré sú súčasťou kultu alebo vybavenia kostola. Od nás kňazov očakávajú, že tento rozdiel zdôrazníme zvláštným, úctivým postojom, ktorú voči eucharistii zaujímame. Ako si ale taký vonkajší postoj vypestovať, pokiaľ o neho nedbáme každý deň v kláštore, ak na neho vlastnou vinou zabúdame ? O vieru v eucharistii sa opiera každá vznešenosť kňaza, sebamenšou ľahostajnosťou sa teda kňaz pripravuje o svoju vlstnú veľkosť.


Náuka však sama o sebe nestačí. Poznať cesty k Bohu a poznať podmienky, za ktorésa dá k Bohu dospieť, ešte neznamená mať samotného Boha a jeho dary. Náuka však prinajmšneom vyvoláva očakávanie a posilňuje nádej, dáva vopred tušiť hodnotu toho, čo je prisľúbené.


“Bude to trvať dlho” (Jer 29,28). Hovorím Vám, že úpadok v kresťanstve, medzi kňazmi, v rehoľných rádoch, i v našom drahom ráde, bude trvať dlho. Ešte sto rokov! Pretože tí, ktorí dovolili aby sa koryto rieky vyprázdnilo ho nenaplnia! A tí, ktorí stratili cestu, už ju nenájdu. A tí, ktorí vytrhali stromy v sade, už novú sadbu neuzrú. Nezasluhujú si to. Musíme tda čakať, na novú generáciu.


Dekadencia okolo Vás, ale bez vplyvu na Vás. Źite naplno svôj mníšsky život a príliš nepočítajte s tým že budete mať vplyv na druhých.


Všetkých, na ktorých mi záleží, predkladám Bohu. Nehľadám pre nich iné duchovné vedenie, každý deň ich predkladám Bohu.

“Pane, každého z tých, ktorých milujem, vkladám do tvojej dlane, tak vidíš čo pre mňa znamenáš Ty, vidíš čo pre mňa znamenajú oni...”


Nemám rád cestovanie. Chvíle strávené v rodnom kraji sú síce milé, ale hovorím si: “ I bez nich by som sa obišiel”. Šťastní sú len tí, ktorí majú nadprirodzený ideál, ktorí sa strání prehnaného naväzovania nových vzťahov a zbytočných návštev.


Keď rehoľníčky- tie prosté a dobré dedinské ženy z nášho kraja- spievali pri nedeľných ranných chválach “Pieseň tvorstva” nemoholsom zadržať slzy. Svedectvo, ktoré podávajú svojou modlitbou, je čisté, úprimné, presvedčivé.


Nehľadťe na počet svojich detí ( pre novicmajesterku Berchmansovú) a keby ste mali čo i len jednu, majte na pamäti že jeho duša, je dušou rehoľníka- je to predurčená duša, ktorá zatratí, alebo spasí množstvo iných... (T. Merton, Exil vrcholí v sláve)


Literatúra:
Otec Jeroným, Dopisy bratru Patrikovi, Triáda, 2002.


utorok 8. februára 2011

Spomienka na P. Karola Ďurčeka SJ

Prešli takmer dva týždne čo sme sa naposledy rozlúčili s Pátrom Karolom Ďurčekom, kňazom Spoločnosti Ježišovej. Rád by som si ho aj touto formou trošku pripomenul a po dlhšom čase prispel na blog. Myslím si, že spomienka na P. Karola bude tá najsprávnejšia...


Je horúci letný deň, okolo 7 augusta 2006. Sedím v rýchliku a cestujem na hvezdáreň do Hlohovca. Najprv mi robí spoločnosť kňaz, študujúci v Ríme, neskôr vyťahujem knižku. Tento krát je to knižka z pera kardinála Korca, “ Od barbarskej noci”. Sleduje v nej dianie od noci z 13/14 apríla 1950, kedy komunistický režim vzal do väzby všetkých rehoľníkov na Slovensku. Medzi nimi boli aj jezuita Ján Korec a jeho priateľ Karol Ďurček. Prvého z nich tajne vysvätili za kňaza a krátko potom za biskupa. Druhý, P. Karol Ďurček začal študovať matematiku a fyziku, popri čom tajne študoval teológiu. Kňazskú vysviacku prijal tajne 27.4.1959 z rúk tajného biskupa a jezuitu, Jána Korca. Necelý rok potom bol zaistený a vo vykonštruovanom procese spolu s Korcom a ďalšími jezuitami uväznený.

Neskôr, v roku 1969 sprevádzal biskupa Korca a pôsobil v spolupráci s ním v podzemnej Cirkvi až po pád totality. Neskôr pôsobil či už ako predstavený komunít jezuitov, ale najmä ako vyučujúci. Prednášal teologické disciplíny i filozofiu. Ešte niekoľko mesiacov pred svojou smrťou každý týždeň navštevoval Ústav pamäti národa, kde skúmal spisy o väznených jezuitoch.


Filozofický a fyzikálny pohľad na Vesmír


Niekoľko mesiacov po tom, čo som čítal knižku o barbarskej noci, som sa spriatelil s jezuitom Lackom Šulíkom a približne v tom istom čase sa mi dostala do rúk kniha: “ Filozofický a fyzikálny pohľad na Vesmír” od jezuitov Rojku a Ďurčeka. Tak sa stalo, že som vďaka Lackovi spoznal najprv p. Rojku a neskôr P. Ďurčeka. Vždy, keď som mal cestu cez Bratislavu, som sa tešil na návštevu u jezuitov. Najmä pri obede som potom mal možnosť často stretávať P. Rojku i Ďurčeka a pri jedle sa s nimi rozprávať o novinkách vo výskume vesmíru a o filozofických názoroch, ako to vlastne s tým Pánom Bohom je.

Páter Ďurček vždy veľmi pozorne počúval a sa veľmi zvedavo pýtal. Mal veľký zmysel pre inteligentný humor. Napriek svojmu vysokému veku bol veľmi vitálny. Študenti z teologickej fakulty na neho radi spomínali, lebo mnohí dostali skúšky z kozmológie práve vďaka nemu a jeho dobrote. Napriek tomu, že v živote zažil mnoho ťažkého a aj vykonal veľa cenného, skôr viac počúval ako rozprával. Skôr som sa od neho niečo dozvedel len keď som cielene kládol otázky.



Naposledy som ho stretol krátko pred Vianocami. Už slabší, vykračoval ako vždy nenápadne na obed do školastikátu jezuitov.

O jeho smrti som sa dozvedel o deň neskôr v deň mojich narodenín. S veľkým smútkom som myslel na to, že už nikdy nebudem sedieť s ním pri jedle. Už ho nikdy neuvidím kráčať po hlavnom námestí. Už zostávajú len spomienky a kniha s venovaním.

Jeho telo sa premieňa na popol, no jeho duša je už tam, kde celý život smerovala a velebí Stvoriteľa možno aj slovami žalmu 8:


Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, *
na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril:
čože je človek, že naň pamätáš, *
a syn človeka, že sa ho ujímaš? —

Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, †
slávou a cťou si ho ovenčil *
a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.