sobota 28. septembra 2013

Otec Michel : Kňaz v reverende

Špinavý kostol, zbúrané mramorové zábradlia, zvädnuté kvety (ak nejaké vôbec sú) či farár poobliekaný ako mladý puberťák z 70-80 rokov v dotrhaných džínsoch, či kravate. Toto všetko nasledovalo nesprávnou interpretáciou II. Vatikánskeho koncilu predovšetkým v Európe. Napriek tomu že to Cirkev nikdy neučila, mnohí si pyšne vybrali svoju cestu s mylným presvedčením, že je tá najsprávnejšia. Avšak fakt, že aj pri prechádzke v Ríme nájdeme pozostatky mnohých svätcov poukazuje na to, že Pravdu je možné vždy nájsť len s Petrom a pri Petrovi. Toho vzorom je aj päťdesiatnik- kňaz, Páter Michel- Marie Zanotti- Sorkine, farár vo Francúzskom Marseille.


Tento kňaz, sa stáva čím ďalej tým viac známym pod názvom Ján Mária Vianney dnešných čias. Čím to je ? Biskup ho ako novokňaza po vysviacke ustanovil za farára v moslimskej štvrti Marseille vo farnosti sv. Vincenta de Paul. Bohoslužby navštevovalo len niekoľko desiatok farníkov, omše tu bývali len na sviatky a v nedele.
Prvá vec, ktorú Páter Michel-Marie podnikol bolo, že otvoril ináč zatvorený kostol na 12 hodín denne a vyčistil celý kostol, začnúc od bohostánku. „Túto absolútnu čistotu si vyžaduje Kristova prítomnosť vo svätostánku“.  V kostole sa na boku nachádzala ikona Panny Márie. Tú umiestnil do centrálneho bodu, nad svoj sédes. Sakristiu znovu zmenil na miesto ticha a sústredenosti. Dal očistiť a nanovo pozlátiť liturgické predmety, vyrobiť nové oltárne plachty a dôstojné liturgické oblečenie. Aj napriek finančnej kríze nechýbali dobrodinci, Boh dáva tam kde je uctievaný... Keď človek vkročí do kostola musí byť nádherou toho miesta dotknutý, musí cítiť jeho posvätnosť,  hovorí kňaz.


Hneď na začiatku začali ľudia prichádzať v hojnejšom počte, na rozdiel od pôvodných 50, ich bolo 500. V súčasnosti sa počet veriacich na nedeľnej je takmer tisícka. Mnohí si chcú vypočuť aj jeho hlboké kázne, ktoré im pomáhajú v ich dennom živote.

Po liturgii, ktorá je pre pátra Michaela najdôležitejšia je ďalším dôležitým bodom spovednica. Nachádza sa v nej každý deň presne od 17 do 22 hodiny. Veriaci vedia, že ho tam vždy istotne nájdu. Kto ma hľadá, predovšetkým potrebuje ľudskú pomoc a ja robím všetko čo sa dá, preto aby som mu pomohol. Nemôžem zabudnúť, že pacient potrebuje jesť, ale má aj dušu. Jednaj pani som raz povedal- pošli mi svojho muža, ja sa s ním porozprávam. Alebo potom, koľký prichádzajú, ktorí sú smutný, žijú zle. Vtedy sa opýtam: Vy sa nespovedáte? Pretože viem že hriech ťaží a smútok z hriechu nás zasahuje. Som si istý, že to, prečo množstvo ľudí dnes trpí, je to že im chýbajú sviatosti. Sviatosť je to božské, ktoré je dané ľuďom- bez tohto tejto výživy sa nedá žiť. Vidím ako pracuje v ľuďoch milosť a ako sa potom menia.

Pre identifikáciu  kňaza je dôležité jeho oblečenie. Jediným oblečením v ktorom Marseillského kňaza nájdete je reverenda. „Každý má právo na to, aby kňaza rozpoznal. Služba, ktorú konáme, je pre spásu ľudí taká dôležitá, že naša viditeľnosť sa stáva pre nich účinným prostriedkom, aby sa stretli s nadprirodzeným svetom... Vo svete, ktorý odmieta Boha, sú tieto znaky potrebnejšie ako kedykoľvek predtým.“
Tento kňaz sa nezatvára ani na raňajky do svojej fary. Po rannom spovedaní sa vyberá do známej Marseillskej štvrti, samozrejme v reverende. Tu si dá kávu a croissant a pritom sa prihovára ľuďom. Nie jedného už priviedol ku krstu vďaka svojej viditeľnosti a pastierskej prívetivosti. Ako povedal pred niekoľkými mesiacmi pápež František, kňaz musí voňať po ovečkách. Potvrdzuje, že ak kňaz má kostol prázdny má sa pýtať seba samého, som to ja komu chýba oheň. „Kňaz je druhý Kristus, je pozvaný reflektovať v sebe Krista. To neznamená žiadať od seba dokonalosť, ale byť si vedomí svojich hriechov a našej biedy, preto aby sme mohli pochopiť a odpustiť každému kto je v spovednici.“

Aj o ňom platí, ako to povedal o sebe kardinál Wyszynsky – Všetko som postavil na Márii. S ňou, alebo bez nej, to rozhoduje o všetkom. Vo farnosti zaviedol že sa modlia denne 3 ružence. Jeden na obed, druhý večer pred vystavenou sviatosťou ( modlia sa ho mladí, prichádza naň asi 200 ľudí) a tretí po večernej sv. omši.

(Spracované na základe denníka Avvenire a časopisu Víťazstvo Srdca RPM, ako aj vlastných svedectiev)

PS: O týždeň má byť ohlásené svätorečenie Jána Pavla II., ktoré sa má konať týždeň po veľkej noci na nedeľu Božieho Milosrdenstva. Bude to len ďalší dôkaz svätosti kňaza a pápeža, ktorý svoj život postavil na Márii a za svoje heslo si zvolil Totus Tuus- celý Tvôj Mária       

PS2: Počas počúvania tohto videa: http://www.youtube.com/watch?v=HhekxgDjG5k a písania blogu sa mi ozval nový spolubrat v seminári od vedľa, že to je jeho kňaz, takže ďalší blog o tomto kňazovi niekedy ešte nabudúce :)

nedeľa 22. septembra 2013

Biela ako mlieko, červená ako krv

Aby to nevyzeralo, že v seminári sa "len" modlíme a študujeme, tak tento krát som sa rozhodol napísať o jednom filme, ktorý sme prednedávnom pozerali. Činíme tak v rámci relaxu každú stredu a sobotu. Namiesto klasických diel sme si tento krát vybrali jednu novinku s názvom "Biela ako mlieko a červená ako krv".


Film bol uvedený tento rok a bol natočený na základe románu pre mladých od Alessandra D´Avenia, mladého talianskeho spisovateľa, učiteľa na Lýceu. Dielo sa stalo najpredávanejšou knihou v Taliansku a bolo preložené do mnohých jazykov, z tých nám bližších do španielčiny, poľštiny, maďarčiny.
Toto dielo ma nezaujalo ani tak niečím zvláštnym čo sa týka technickej stránky, aj keď musím podotknúť, že sled udalostí bol veľmi rýchli a nebol čas nudiť sa.

Dielo pojednáva o mladom 17 ročnom študentovi Lýcea, Leovi, ktorý sa zaľúbi do spolužiačky Beatrice. Prv sa jej neodváži vyjadriť svoje city a tak poprosí svoju priateľku Silviu aby mu s tým pomohla. Aby však toho nebolo dosť, všetci okrem Lea vedia že Silvia je zaľúbená do neho. Keď konečne vyjadrí svoje city Beatrice, a majú sa znova stretnúť v škole, Beatrice tam nie je. Ochorela na rakovinu a leží v nemocnici. Rozhodne sa jej pomôcť s transplantáciou kostnej drene a prihlási sa napriek nevôli svojim rodičom, sfalšujúc ich podpis medzi kandidátov na darovanie kostnej drene. Jeho kostná dreň nesedí, nakoniec sa nájde iný darca. Po operácií Beatrice oznámi Leovi, že sa rozhodla na 2 mesiace kým sa úplne uzdraví odísť k svojmu otcovi do Francúzska, aby ju znova mohol vidieť zdravú a nie chorú. Pravda je však iná, Beatrice za niekoľko týždňov zomrie. Mladá dievčina, konfrontovaná so smrťou, napíše niekoľko listov, ktoré sú jej reflexiou nad zmyslom života a hľadaním Boha. Zoči voči smrti spoznáva že zmysel jej života je v Bohu a s týmto svojim objavom sa zdieľa vo svojich listoch adresovaných Leovi. Zároveň mysliac na neho, mu napíše, že napriek jej smrti sa má starať o Silviu, pretože vidí, že sa k sebe hodia. Miesto toho aby myslela na seba a na to že už ho nebude môcť mať rada, chce aby bol Leo šťastný so Silviou.
Ako som napísal vyššie, nič mimoriadne a predsa. V dnešnej dobe, keď sú všetci ľudia zahľadení do seba, vyhľadávajú svoje šťastie tam kde ho nemožno nájsť, v pozemských pominuteľných veciach, sa stane najpredávanejšou knihou v taliansku dielo, ktoré pojednáva o smrti a nádeji, ktorá pramení z viery v Boha. My veriaci sme neporovnateľne bohatší od tých ostatných, aké to šťastie. Krásne o ňom pojednáva Benedikt XVI. vo svojej encyklike Spe Salvi. Možno nie je preto náhoda že autor je katolík a jeho brat učí na našej univerzite, Santa Croce v Ríme.

utorok 3. septembra 2013

Nikdy viac vojnu ! Pokoj vo svete - pokoj na Slovensku

Nikdy viac vojnu. Toto sú slová pápeža Františka, ktoré predniesol počas tradičnej nedelnej modlitby Anjel Pána na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec pristúpil v nedeľu k oknu svojej pracovne presne o 12.00, tak ako zvyčajne. Naklonil sa a kýval na všetky strany Berniniho kolonády. Avšak po jeho prvých slovách bolo zrejmé, že sa niečo deje. Na miesto Buon Giorno predneseného silným, radostným hlasom, tento krát zaznelo len slabučké "Buon Giorno". 

V dnešný deň, drahí bratia a sestry, sa chcem stať tlmočníkom volania, ktoré vychádza z každej časti sveta, z každého národa, zo srdca každého, z jednej veľkej rodiny, ktorou je ľudstvo, s narastajúcou úzkosťou: je to volanie po pokoji. Výkrik, ktorý hovorí dôrazne: Chceme svet pokoja, chceme byť ľuďmi pokoja, chceme, aby v tejto našej spoločnosti, rozjatrenej rozdeleniami a konfliktami, zavládol pokoj. Už nikdy viac vojnu! Nikdy viac vojnu! Pokoj je prevzácny dar, ktorý sa musí podporovať a chrániť.

Svätý Otec zvolal na sobotu 7. septembra, vigíliu narodenia Panny Márie modlitbovú vigíliu. Tá sa uskutoční od 19 hodiny až do polnoci na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Pápež hovoril o pokoji a možnej vojne v Sýrii plných asi 12 minút. Mal som zimomriavky. Predstava vojny, svetovej vojny bola hrozná. Pápežov hlas vážny, ako nikdy predtým. Jeho prvé slová pripomínali slová pápeža Jána XXIII., ktoré predniesol v rozhlase na zastavenie karibskej vojny. 
 K iniciatíve spoločnej modlitby za pokoj sa hneď nasledujúci deň pripojil okrem iného aj veľký mufti Sýrie, Ahmad Badreddin Hassaou, ktorý vyjadril svoj úmysel, byť prítomný na námestí sv. Petra. Situácia je vážna. Vážnejšia ako kedykoľvek predtým. Hlboko zamyslený odchádzame z námestia...

PS: Prichádzam domov a čítam rozhovor s kňazom na už otrepanú tému "Bezák". Zdá sa, že tento kňaz, ktorý každý rok mení svoje názory o 180°, ešte stále nepochopil svoje poslanie. Že bol poverený hlásať náuku Cirkvi, ustanovenej Ježišom Kristom a verne podávanú námestníkom sv. Petra, rímskym biskupom. 



"Keď sme boli ako kňazi pozvaní na toto stretnutie, odchádzal som s pocitmi zmätku, nie preto, že by som mal niečo osobne proti novovymenovanému arcibiskupovi, ale skôr z pocitu, že sa začala písať nová kapitola knihy, bez toho, aby tá predchádzajúca bola dopísaná."


Je očividné, že okrem iného stále nepochopil poslanie rímskeho biskupa a pastiera univerzálnej Cirkvi. Aspoň tento krát by mohol v mlčaní prijať konečne výzvu Pápeža Františka a modliť sa za pokoj. A nie len za ten vo svete. Ale aj na Slovensku. Byť nositeľom pokoja a nie rozdelenia...