Počas dlhej a namáhavej cesty sme sa čím ďalej, tým viac približovali k nášmu cieľu- CERN-u. Po "pribratí" našich ďalších kolegov v Nitre a ďalšej, značne veľkej skupinky v Bratislave sme po 20:00 konečne opustili hraničný priechod Berg a vydali sa na cestu do vzdialenej Ženevy.
Cestu nám krásne lemovala nádherná hviezdna obloha a mne aj moja obľúbená pesnička z mojej cesty v Chile - Zvonky štěstí. A boli naozaj šťastné. Za jeden rok sa mi podarilo navštíviť dve celosvetovo najvýznamnejšie vedecké inštitúcie vo svete fyziky. Postupne naša cesta plynula, pri ceste sa nám naskytol krásny pohľad na St. Polten s jeho krásnou bazilikou, ktorá žiarila napriek nočným tmám. Nasledovali Linz, Innsbruck, až sme sa dostali postupne k hraniciam. Cestu nám prerušovali len krátke 15 minútové pauzy vodičov, ktoré sme využili na "prevetranie". Vďaka tomu, že niektorí spolucestujúci si nechceli odpustiť na pohodlie a spali v uličke autobusu, ja som si mohol nerušene tiež veľmi slušne podriemať. Príjemný spánok plynul a aj cesta s ním. Nuž a tak sme sa už zavčasu, ráno o 09:00 dostali do Bernu.
Zaparkovali sme priamo pred Einsteinovým múzeom. Keďže otváralo až o 10, tak sme si dali prechádzku cez most ponad rieku Aare. Vďaka môjmu perfekcionizmu a snahe zdokumentovať cestu čo najlepšie som sa úspešne po 100 m odtrhol od našej "expedície" a pripojil späť až o hodinu pred múzeom.
Staručičký Bern, takpovediac dýchal po staručičkom strýkovi Einsteinovi. Hlavné mesto Švajčiarska skôr pripomenulo malé mestečko. Plné zelene, padajúcich jesenných listov a úžasného čerstvého vzduchu, priam nútilo aj mňa uvažovať nad vedou. Bez pochyby toto mesto prispelo k mnohým vedeckým úspechom (viď akadémiu Olympia, ktorú tu kedysi založil A.Einstein so svojimi priateľmi) a teda nepochybujem, že táto odozva raz bude aj z mojej strany:) Nachádzal som sa na jednom z obľúbených miest resp. v ich blízkosti mojich dvoch
starých dobrých "učiteľov" riekou života - A. Einsteina i M.R.Štefánika, ktorý Alpy nesmierne miloval. Možno ten čerstvý vzduch ich všetkých viedol aj počas ťažkých politických časov po línii zdravého rozumu.
O 10:00 sme vstúpili do Einsteinovho múzea. Neviem, či to je dané len Švajčiarskom, alebo len slovutným menom expozície, ale ceny vystavovaných "suvenírov" v podobe rôznych, veľmi zaujímavých biografií prevracali inteligentnému človeku žalúdok. Zrejme
ani Einstein by nebol súhlasil, aby sa stal prostriedkom lacného biznisu.
Po duchaplnej návšteve, nasledovalo ešte pár záberov ľudí Bernu (aby sa čas efektívne využil a nepremrhala sa ani jedna sekunda). Akoby sa aj Slnko na nás prišlo pozrieť, pretože blížiac sa k svetlu jadrového sveta na nás svietilo čím ďalej, tým intenzívnejšie.
Jeho lúče krásne lemovali mohutné štíty Álp a tak mi už po mnohýkrát zatajovali dych. Krásne zelené pasienky, poorané polia, oranžové stromy. To všetko nás viedlo ako alej k mestečku na juhu Švajčiarska- Ženeve.
Po krátkom zadriemaní (sny neodolali kráse a museli sa prejaviť naplno) sme sa konečne dostali do CERN-u. Po vybavení formalít nasledovalo krátke oboznámenie so z
ajtrajším programom. Dozvedel som sa, že mám jedinečnú šancu spoznať J. Steinbergera, kolegu L.Ledermana, ktorého som "stretol" v máji v USA. Podobne ako na ESO ma fascinovala knižnica, kde som strávil asi 7 hodín po večeri až doteraz, keď už spolubývajúci spí a ja píšem
tieto slová. Ja ostávam (ako slušný konzervatívec) verný tradícii a do CERN-u som neprišiel spať, podobne ako tomu bolo aj v Chile. Tak a prikladám ešte pár posledných fotiek a kúsok si predsa len (ale naozaj len kúsok) podriemem. Ospravedlňujem sa za preklepy
, ale už sa mi oči zamkýnajú a nevidím poriadne na klávesnicu.
Dobrú noc, resp. dobré ráno !
Ľubo
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára