Po vyčerpávajúcej noci nás čakali posledné raňajky v CERN-e, posledné pohľady na významných fyzikov, posledné pohľady na najväčšie laboratórium pre výskum elementárnych častíc na svete. Čakala nás ešte vzrušujúca cesta, na Aquile du Midi, vrch nachádzajúci sa vo výške 3842m.
Po rannej rozlúčke s Mickom Storrom, vynikajúcim organizátorom nášho pobytu, sme opustili za škaredého, zamračeného počasia, územie CERN-u. Mnohí sme boli unavení, a tak sme len driemali počas jazdy v autobuse. Zrazu som sa však prebudil na to, že mi niečo silno svieti do očí. Ženevu sme opustili len o 30km a už sa na nás usmievali slnečné lúče. Možno kedysi dávno aj náš národovec, M. R. Štefánik, zažíval podobné pocity. Blížili sme sa k Mont-Blancu, kde sa mu podarilo vystúpiť až 6 krát.
Opúšťame švajčiarsko-francúzske hranice a ostáva nám ešte 50km k nášmu cieľu. Musíme si švihnúť, lanovku máme objednanú na 10:30. Konečne zazrieme nádherné Alpy, lemované slnečnými lúčmi, pod ktorými sa ligotajú krásne alpské domčeky. Fantastický výhľad. A v diaľave zrazu náš cieľ- Mt. Blanc a Aquile du Midi.
Do dedinky Chamonix sa dostávame na čas, je tam dosť chladno, -2°C. Ráno, keď som pozeral webkameru z vrcholu a meteo stanicu, bola tam teplota podobná, avšak pri slnečných lúčoch som veril, že hore bude teplejšie.
Po rýchlom zakúpení lístkov na lanovku sme sa už viezli smerom k vrcholu. Po prestupe vo výške 2300m na ďalšiu lanovku a po vyvezení sa ešte pár metrov výťahom sa dostávame na vrchol. Sme vo výške 3842m a máme výhľad na Mt.Blanc, ktorý sa skrýva za mohutnou vrstvou oblačnosti. Keď sa mi naskytol ten výhľad, myslel som na to, ako to Štefánik zvládol a to dokonca niekoľkokrát. Myslím, že ešte aj jeden výstup na Mt.Blanc by ma dostatočne demotivoval k ďalším. Na vrchole sme strávili asi pol hodinku a už sme sa viezli dole. Ihneď sme sa autobusom vydali smerom na Slovensko.
Cestou nás ešte fascinovali prírodné scenérie a občas sme si vymohli aj krátku fotografickú prestávku. Budem sa snažiť v dohľadnej dobe spracovať panorámu, ktorú som nafotil.
Teraz už nezostáva nič iné, než spracovať fotografie, urobiť z nich slideshow a najmä zhrnúť plusy, ale i mínusy nášho pobytu.
Zážitok to bol pekný, skvelý výlet do Švajčiarska. Navštívili sme Einsteinovo múzeum v Berne i mnoho ďalších významných miest.
V CERN-e sme sa zdravo nakazili entuziazmom fyzikov, pohľad do ich kancelárií bol vynikajúci. Absolvovali sme niekoľko prednášok, kde sme sa dozvedeli čosi nové z fyziky elementárnych častíc. Ako posledná skupinka vôbec sme boli v podzemí u ALICE, spoznali vynikajúcich ľudí a môžem za seba skonštatovať, že som si vytvoril aj ďalšie kontakty. To všetko sú úžasné plusy.
Vytkol by som však, že sme voči programu učiteľov boli v CERN-e o jeden deň menej, absolvovali sme oveľa menej prednášok. Taktiež návštevy jednotlivých pamätihodností zbytočne vymkli čas pre prednášky (boli sme na študijnom pobyte v CERN-e a nie na výlete. Počas môjho pobytu v Chile takéto prehliadky zabrali len veľmi malé percento a venovali sme sa maximálne veciam užitočným, vzhľadom na môj záujem v oblasti astronómie resp. fyziky). Navrhol by som zminimalizovanie týchto fakultatívnych výletov a radšej by som sa sústredil viac na vzdelávanie. Navštívili sme jedine experiment ALICE, neboli sme napr. pri žiadnom LINACU, v továrni na antihmotu, v expozícií Globe. Ale vždy je čo zlepšovať, a i napriek týmto nedostatkom nám neostáva nič iné, len byť vďační agentúre APVV za poskytnutie financií i na takýto iný spôsob vzdelávania a poznávania...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára