Film: Sociálna Sieť

Facebook. Najväčšia sociálna sieť na svete. Ku dňu 7.3.2011 má na konte 650 miliónov užívateľov. V krajinách ako Sýria, Čína, Vietnam, Irán a Pakistan zablokovaná stránka. V sýrii vraj kvôli ohováraniu politických autorít. U nás však platí hláška, " Kto nie je na facebooku, nežije". Koncom minulého roku vtrhol do našich kín film s názvom "Sociálna sieť" , v ktorej je vykresľovaná genéza vzniku tohto "vynálezu".

Hlavým hrdinom filmu je Mark Zuckerberg, študent Harvardskej univerzity. Jeho priateľka sa s ním rozhodne rozísť a on ju za odmenu ohovára na internete. Nakoniec vytvorí aplikáciu, kde môžu študenti hodnotiť svoje spolužiačky, ktorá je z nich nakoľko "sexi". Na Zuckerberga narazia bratia Cameron a Tyler Winklevossoví s ich spolubývajúcim Divyom Narendom s nápadom o vytvorenie sociálnej siete. Potrebujú šikovného programátora, ktorým má byť Zuckerberg s typickými rysami televízne vyobrazeného "génia". Nakoniec je do deja vtiahnutý Zuckerbergov priateľ Eduardo Saverin, ktorý sa stará o finančnú stránku projektu. Čoskoro sa stane ich vynález obľúbenou aplikáciou, ktorá sa rozšíri prv po univerzitách v USA a neskôr do Európy. Navzájom si pomocou tejto novej aplikácie získavajú priateľov, dohadujú stretnutia, párty, alebo ak má práve niekto chuť na sex, tak to napíše na internet a nájde niekoho, kto by mal rovnaké záujmy, aby sa dohodli a užili si čas.

Celým filmom sa nakoniec tiahne súdny spor, ako Zuckerberg šikovne okabátil svojich "priateľov" a napríklad Eduardovi Saverinovi dal ich advokát podpísať zmluvu, na základe ktorej mu ostal minimálny podiel vo Facebooku.

Toľko asi stručne dej filmu, ktorý je popretkávaný nekvalitnou hudbou a natiahnutý až na 2 hodiny. Film som dal pozrieť aj niekoľkým priateľom, ktorí sa mi priznali, že mali problém prísť do deja, lebo podľa ich mienky je tam množstvo odborného "slangu".

Vedel som si aj lepšie predstaviť využitie 2 hodín, ale nakoniec som rád, že som ostal "in" a pozrel som si film, o ktorom sa tak mnoho dnes hovorí, teda skôr film o tom, o čom dnes každý hovorí.

Dnes poobede som tak sedel aj ja na "Facebooku" a prezeral si fotogalérie niektorých mojich "Facebook priateľov". Kým niektorí mali v galérií zaujímavé cestopisné a rodinné fotografie, niektorí moji mladší priatelia majú fotky z rôznych "chatovíc" či iného relaxu pri alkohole. A tak sa mi v hlave vynára otázka, čo núti niekoho aby relaxoval podobne, pri alkohole, alebo neviazaným sexom a aby si tento relax dohadoval cez Facebook, alebo si dokonca fotky z podobných akcii dával na verejnosť. Zamýšľam sa nad tým, prečo niektorí mužovia nemajú problém verejne uvádzať vulgarizmy, alebo niektoré ženy sa prezentovať v oblečení, ktoré by im ešte pred nie až tak dávnom označili za neslušné a nikto by sa s nimi nerozprával. Asi je dnes ľahšie zamaskovať riziko straty, akýmsi prechodným stavom ("vo voľnom vzťahu"). Asi je dnes ľahšie na niečo povedať že by sa to nemalo, namiesto že sa to nemá. Nenachádzam definitívnu odpoveď na svoje otázky. Len ďakujem Bohu, že ja takýto problém nemám.

PS: 22.2.2011 bolo dieťa v Egypte pomenované menom Facebook

Žáner: dráma

Krajina pôvodu: USA

Dĺžka: 121 min.

Réžia: David Fincher

Scenár: Ben Mezrich, Aaron Sorkin

Kamera: Jeff Cronenweth

Hrajú: Jesse Eisenberg, Rashida Jones, Justin Timberlake, Brenda Song, Liam Fergusson, David Selby, Mark Saul

Pochod za život !

Dnešný deň je v celosvetovom meradle dňom boja dovolím si povedať celého ľudstva za život. Dňom, keď zdraví a normálni ľudia, uvedomujúc si hodnotu ľudského života bojujú proti nezmyselnému paradoxu s názvom "Potrat".

Tak som sa teda vybral na pravé poludnie do kostola dominikánov v Prahe, kde slúžil omšu pražský arcibiskup Dominik Duka, aj preto,aby som si vypočul jeho slová. S blížiacim sa prvým výročím jeho inaugurácie za pražského arcibiskupa sa naozaj potvrdzuje to, že Česká republika má na čele svojej cirkvi prímasa nie len titulom, ale aj reálne. Na čele Cirkvi stojí osobnosť, ktorú môžeme na Slovensku len ticho závidieť. Jeho slová, ktoré zaznievali z historickej kazateľnice vytvárali dojem naozaj človeka, ktorý je autoritou. Avšak nedominoval v nich termín smrť, ale skôr láska.

Láska k ľuďom, ktorí nedokázali povedať svojmu dieťaťu áno. Nie odsúdenie človeka, ale samotného činu. To mi pripomínalo silný kontrast s davmi rôznych ľudí, bojujúcich za svoje práva. V neposlednom rade s davmi ľudí v blížiacom sa ďalšom ročníku Gaypride v Bratislave, či skupiny homosexuálov počas návštevy pápeža v Španielsku.

Na rozdiel od pokojných slov arcibiskupa vyzývajúcich k láske, rozvášnené agresívne davy ľudí, ktorí chcú uraziť pápeža a ukazovať sa na ulici. Kontrast slov pokoj, láska a agresivita. Omša skončila a dav asi 1000 ľudí pokojne prechádzal ulicami mesta. Míňal jeden kostol za druhým a ukázal, že Praha a jej Cirkev plná kostolov je ešte stále vitálna. Avšak si myslím že je to málo, veľa ľudí chýbalo. Snáď prídu nabudúce...

Je večer a ako píšem koniec svojho blogu sa zamýšľam nad paradoxom nášho života. Spomíname na dejiny, na svetové vojny, na vrahov ako Hitler, Stalin a iných. Avšak nedokážeme pomenovať, že v našich krajinách sa denne beztrestne vraždí. Vraždia sa milióny životov ročne a národ mlčí. A keď sme spomínali Hitlera, jedného z masových vrahov minulého storočia, bolo by dobré spomenúť ďalší paradox - Hitler zakazoval potraty.

A kto by pochyboval o použití termínu vražda nech sa presvedčí sám, prezretím týchto 2 dokumentárnych filmov (ak to dokáže, ja som ich musel vypnúť, pretože som sa skoro povracal) : http://prolife.cz/?a=54&id=7

Film: Svedectvo

Už o niekoľko týždňov bude pápež Ján Pavol II svojim nástupcom blahorečený. Pre fanatikov zo spoločenstva apostatov s krycím názvom baziliáni odpadlík. Pre zdravo zmýšľajúcich ľudí osobnosť, pre mnohých svätec. O ňom hovorí film Svedectvo, ktorý je natočený na základe osobného svedectva sekretára Jána Pavla II., terajšieho krakowského arcibiskupa, Stanislawa Dziwisa.

Na tento zaujímavý film som narazil pred niekoľkými dňami, hoci bol dokončený už v roku 2008. Jedná sa o hraný dokument. Svedectvo kardinála Dziwisa postupne striedajú rôzne materiály z vatikánskeho televízneho archívu ako i hrané scény. Zachytávajú život Karola Wojtylu ako mladého chlapca, študenta divadla, baníka počas vojny, tajného seminaristu, kňaza, biskupa a napokon pápeža. Film vznikol na základe rovnomennej knihy od bývalého pápežovho sekretára v roku 2007. Tesne po jej vydaní sa začalo pracovať na filme. Výsledkom takmer ročnej práce režiséra Pawla Piteru a známeho herca Michaela Yorka je naozaj impozantný 90 minútový film, ktorý je kvalitne podfarbený hudbou napísanou Vangelis a Robertom Jansonom. Slovenským hlasom kardinála sa stal skvelý Stano Dančiak.

Film obsahuje zatiaľ nezverejnené materiály zo súkromia pápeža, ako i mnohé zaujímavé svedectvá a príbehy z jeho života. Jedným z nich je aj príbeh púte k Panne Márii 15.8.1963. Ako sa socha Panny Márie niesla v procesií, vypadlo jej z ruky žezlo, ktoré zachytil krakowský kapitulný vikár, biskup Wojtyla. Vtedy kňaz František Macharský (terajší kardinál) poznamenal: “ Pozri Karol, Mária sa delí o svoju moc”.

Film je svedectvom života človeka, ktorý svoj život zasvätil Bohu a Cirkvi, skrze čo obetoval svoj život ľuďom. Ináč si to myslia členovia sekty odpadlíckej skupiny tzv. dohnálovcov, ktorá by na meno Jána Pavla II. najradšej zabudla a najradšej verejne pálila jeho obrazy. Avšak už je na každom zdravo uvažujúcom človeku, čo si vyberie a svedectvo koho života ho osloví. Či už pápeža, ktorý svojim utrpením až do poslednej chvíle svojho života slúžil ľuďom a národom sveta, alebo skupine zakomplexovaných fanatikov, ktorý to dotiahla akurát na rôzne zbabelé výzvy prostredníctvom internetu...

http://www.youtube.com/watch?v=xWe97N_vBx0

Zvukové stopy: 2.0 CZ, 2.0 SK
Titulky: České, Slovenské
Menu: áno (Bez úvodných upozornení a pod. Menu sa zobrazí hneď!)
Bonus: áno
Typ DVD: DVD5

Kto je ako Boh ? Zo života rožňavského biskupa Michala Bubniča

Ďalší blogový príspevok prinášam z archívu. Jedná sa o výťah zo stručného, životopisu rožňavského biskupa Mons. Michala Bubniča, ktorý som spracoval z materiálov v archíve biskupského úradu v Rožňave v roku 2007.

Msgr. Michal Bubnič sa narodil 22.5.1877 v obci Pajštún (Borinka). Bývalí riaditeľ Spolku svätého Vojtecha Msgr. Ján Pöstényi na základe výskumu archívnych materiálov dospel k názoru, že rod Bubničov pochádzal z Chorvátska. Odtiaľ utiekli pred Turkami niekedy v 15. -16. storočí na Slovensko a usídlili sa v obvode farnosti Stupava v Pajštúne na majetku grófa Károlyiho.

Malý Michal Bubnič začal svoje štúdie roku 1888 v rímsko-katolíckej ľudovej škole v Pajštúne, neskôr odchádza do Šamorína, kde študuje na maďarskej rímsko-katolíckej základnej škole. Po skončení základnej školy študuje v Bratislavskom gymnáziu, kde býva v malom seminári. Roku 1894 prestúpil na ostrihomské rímsko-katolícke gymnázium, kde 14 júna 1896 zmaturoval. V štúdiách pokračuje štúdiom teológie na Bohosloveckej fakulte v Ostrihome.

Bol veľmi horlivý, čím si vydobyl, aby klerici mohli kázať v slovenčine a tým sa pripravovať na pastoráciu. Jeho horlivosť si povšimol aj vtedajší ostrihomský arcibiskup Claudius kard. Wasray, ktorý ho pred jeho vysviackou na kňaza poslal do Ríma pre apoštolské požehnanie od svätého Otca. Po návrate z Ríma prijíma dňa 22.6.1900 z rúk ostrihomského svätiaceho biskupa kňazské svätenie. Po kňazskej vysviacke slávi v júni 1900 primičnú svätú omšu v rodnom Pajštúne v kostole Najsvätejšieho srdca Ježišovho.

Po kňazskej vysviacke krátko pôsobí vo Sv. Jure a Piešťanoch. V Piešťanoch je jeho zásluhou nahovorenie riaditeľa kúpeľov Wintera na katolícku vieru.

Roku 1908 sa stáva farárom v Maduniciach. Tu napísal divadelné hry: Dvanásťročný Ježiš a Pašie. K pozdvihnutiu sociálnych podmienok Maduničanov prispel založením potravinového a úverového družstva. Dal tu postaviť pamätník Jána Hollého, ktorý tu pôsobil v rokoch 1814-1843.

Významným priateľským gestom Michala Bubniča voči členom Spoločnosti Božieho slova bolo poskytnutie dočasného pôsobiska pre p. Alberta Floriána, ktorý sem prišiel z Toga roku 1922. V roku 1923 sem prišli ďalší dvaja pátri a traja bratia, ktorí tu pôsobili až do presťahovania sa do Nitry v roku 1925.

Koncom roka 1923 odchádza do Topoľčian, kde sa stáva správcom farnosti.

V Topoľčanoch sa zaslúžil o výstavbu katolíckeho domu a cirkevnej ľudovej školy. Taktiež sa tam hrávali jeho diela, ktoré vytvoril ešte v Maduniciach a hrávali sa až do povojnových čias. 12.júla 1925 mu je udelený titul kaplán jeho Svätosti (Msgr.).

V roku 1925 je menovaný za biskupa a apoštolského administrátora rožňavskej diecézy.

Msgr. Michal Bubnič prijal 8.12.1925 biskupskú konsekráciu v konkatedrále svätého Martina v Bratislave z rúk banskobystrického biskupa Mariána Blahu a spolukonsekrátorov Pavla Jantauscha a Jozefa Čárskeho. Stáva sa apoštolským administrátorom rožňavskej diecézy s katedrálnym chrámom Nanebovzatia Panny Márie a titulárnym biskupom scilitánskym. Za svoje biskupské heslo si zvolil: Quis ut Deus ? ( Kto je ako Boh ?). Od roku 1926 redigoval náboženský informačný časopis rožňavskej diecézy Litterae circulares. Po svojom menovaní za apoštolského administrátora diecézy zavádza vo svojej diecéze slovenské bohoslužby. Ako reakciu na encykliku pápeža Pia XI. Ubi arcano, ktorá prikazovala založenie cirkevnej charity v každej biskupskej diecéze, vypracoval stanovy pre Česko-slovenskú katolícku cirkevnú charitu. Roku 1926 menoval neskoršieho rožňavského biskupa Dr. Róberta Pobožného za sídelného kanonika. V liste z mája 1929 žiada organizácia Štátna liga pre ochranu detí (Országos gyermekvédó liga) peniaze pre 1000 chudobných detí z horného Maďarska. Dlhé roky stál na čele Katolíckej akcie, ktorej taktiež vypracoval stanovy. Taktiež podporoval aj organizáciu Karitasz. Stal sa predsedom katolíckej mládeže. Na žiadosť barónky Augustíny Haupt - Stummerovej, predloženej pápežovi Piovi XI., mu bolo od 1.1.1934 dovolené popri spravovaní rožňavskej diecézy aj spravovanie farnosti v Topoľčanoch. Pápežom je poverený za Slovenskú organizáciu 34. celosvetového eucharistického kongresu v Budapešti vo februári roku 1938 a zvoláva eucharistické trividum. Pri tejto príležitosti rozposiela na každú slovenskú faru pastiersky list. Pápežskou bulou Diocesium Fines zo dňa 19.7.1939 sa diecézy znova pričlenili k ich pôvodným metropolám k Jágru a Ostrihomu. Týmto aktom sa mohol biskup Bubnič stať oficiálne diecéznym biskupom a zaujať jeho sídlo s právami diecézneho biskupa. Svoju pozíciu slávnostne zaujal 1.10.1939. V roku 1940 bola v jeho rodnej obci dostavaná ním financovaná kalvária pre jeho rodičov a oplotenie okolo miestnej fary. Ich posviacku plánoval spolu s biskupom Michalom Buzalkom. V roku 1941 zakladá Spolok svätého Vojtecha pre Slovákov v Maďarsku a na jej čelo menuje Alexandra Horáka.

Angažovanosť biskupa v politike bola neoddeliteľnou súčasťou pôsobenia a diela biskupa Bubniča pre dosiahnutie dobra miestnej cirkvi a diecézy. Svoje národné uvedomenie naplno prejavil hneď po svojom biskupskom menovaní v telegrame Matici slovenskej pri príležitosti osláv augustových matičných dní roku 1926. Biskup Bubnič s poľutovaním prijal správu, že nedopatrením sa jeho podpis nedostal pod výzvu slovenských biskupov pri príležitosti Pribinových osláv v Nitre roku 1933, pretože už vtedy boli tendencie ho označovať za hungarofila. Na základe rokovaní o novom cirkevno-právnom usporiadaní cirkevných území vyplývajúcich zo zmluvy Modus Vivendi schválenej Vatikánom a československou vládou vo februári 1928 bola ohrozená existencia rožňavskej diecézy, čo spôsobovalo biskupovi Bubničovi veľké množstvo starostí, pretože už bol podaný aj návrh na parcelizáciu rožňavskej diecézy. Biskup Bubnič intervenoval na najvyšších inštanciách a na príslušných vládnych miestach, ba aj osobne u mnohých politikov (napr. u Andreja Hlinku, ktorý sa zasadil za zachovanie statu quo). Treba vyzdvihnúť, že všetci slovenskí biskupi stáli svorne na strane biskupa Michala Bubniča a ako vysvitá z listu Andrejovi Hlinkovi z júna 1931 - biskupi svoje stanovisko predložili nunciatúre v Prahe a Ministerstvu zahraničia ČSR v tom zmysle, aby sa táto záležitosť vôbec nepredkladala Svätej stolici. Oficiálne štátne orgány však neupustili od svojich zámerov a presadzovali pozoruhodné riešenie. Rozdelenie územia Rožňavskej diecézy a prenesenie jej sídla (translatio sedis) do Bratislavy, ktorú chceli povýšiť na arcibiskupstvo. Na zasadnutí mestského zastupiteľstva Bratislavy 1.6.1935 zástupca mešťanov František Kraus predniesol požiadavku celého mesta, aby Bratislava ako hlavné mesto Slovenska bola povýšená na sídlo arcibiskupa - metropolitu. U ostrihomského arcibiskupa Justiána Serédiho a na Ministrestve vnútra roku 1939 si vymohol povolenie na účinkovanie Združenia katolíckej mládeže, no to mohlo pôsobiť iba ako odbočka maďarskej mládežníckej organizácie KALOT (Katolikus agrárifjusági Legényegyletek Országos Titkársága, Krajinský sekretariát mládeneckého spolku katolíckej roľníckej mládeže). Po ústrkoch zo strany maďarských úradov sa roku 1943 zriekol vedenia KALOT-u.

Po prepade biskupskej rezidencie v Rožňave 9.1.1945 partizánmi, vyzvali 67 ročného biskupa Michala Bubniča, aby ich zaviedol do pivnice. Tam im posluhoval víno. Po hodinovom týraní ho napokon prepustili, avšak na následky tohto mučenia 22.2.1945 zomiera v Rožňavskej nemocnici.

Život biskupa Michala Bubniča je vzorom dobrého pastiera a svojím životom je nám vzorom nielen kňaza svätého života, ale aj vzorom dokonalého kresťana pracujúceho Ad maiorem Dei gloriam!

Otec Jeroným, Dopisy bratru Patrikovi

Otec Jeroným (1907–1985), trapistický mních, ktorý vo veku 21 rokov vstúpil do kláštora Sept-Fons v strednom Francúzsku. V roku 1934 zložil slávnostné sľuby a o dva roky neskôr bol vysvätený na kňaza. Kniha listov bratru Patrikovi obsahuje listy, ktoré písal svojmu žiakovi, terajšiemu opátovi v Sept Fons. Sú tu zverejnené len listy otca Jeronýma, až na pár výnimiek však tu je aj list o. Patrika. Listy sú písané typickou francúzskou zdvorilosťou a hlboko odkrývajú život mnícha kontemplatívneho kláštora. Patril medzi učiteľov mníchov, ktorým vyučoval filozofiu. Počas koncilu, bol vďaka liberálnym prúdom v opátstve odstavený. Neskôr sa však jeho žiaci stávajú predstavenými kláštora a opátstva. Ďalší z jeho žiakov o. Samuel zakladá kláštor v českej republike, Nový Dvůr.
V blogu vyberám niekoľko myšlienok z listov o. Jeronýma, ktoré ma najviac zaujali…

Pozrite sa na umenie , literatúru niekoľkých generácií. Ukazjú ľuďomom cestu ku šťastiu ? Oveľa skôr svedčia o jeho strate. Dokážu znekľudniť, alebo dokonca pokaziť ľudské srdce, ale nevedia ich pozdvyhnúť...

Diecézni kňazi ešte stále hľadajú spiritualitu, ktorá by ich naučila zjednoteniu s Bohom skrze svoju službu veriacim. Pre mnícha je už problém dávno vyriešený a vôbec nie na úkor jednoty jeho života

Ľudia majú len jedinú nádej a šťastie, v Ježišovi Kristovi...

Sila modlitby príhovoru je priamo úmerná sile priateľstva, ktoré je medzi príhovárajúcim sa a Spasiteľom.

Zachovajte si vždy svoj vlastný názor. Ak niektorí ľudia chcú strácať čas skúšaním nových doktrín, pokiaľ ide o Vás, nebuďte naivný, nestaňte sa pokusným králikom.

Dnes i zajta Pán hľadá a bude hľadať vytrvalých a spôsobilých služobníkov, ktorých myslenie bude jasné a pevné.

Akvinský- 3 ukazovatele podľa ktorých rozpoznať skutočný predmet našej orientácie.

1- čo ti prináša najväčšie potešenie

2- k čomu najviac inklinujeme

3- to, čo by som najradšej zdieľal s priateľom

Prísna myšlienková kázeň je pre lásku nutnosťou: Duchu evanjeliovej lásky prepožičiava duchovnú pevnosť (Mounier) a je nevyhnutnou podmienkou účinnej služby (o. Pie Raymond)

Milovaný brat, držte sa vždy podstatného: V prvom rade lásky k Bohu, podporení veľkou úctou k eucharistii a vytrvalou modlitbou, ktorá sa bude z veľkej časti obracať na Matku Božiu, Pannu Máriu.

Veľký ctitelia ruženca sú piliermi kresťanstva.

Keď sa modlitba stane častou, nemusíme sa už pýtať, či je horlivá, alebo nie. Vytrvalosť znamená horlivosť a vernosť zachráni všetko.

Bez kontemplácie človek nikdy nedosiahne veľkého pokroku v ctnosti a nikdy nebude schopný pomáhať k pokroku v cnosti iným. Nikdy sa celkom nevymaní zo svojich slabostí a nedokonalostí. Navždy zostane pripútaný k zemi a nikdy sa príliš nezodvyhne nad prirodzené ľudské cítenie. Nikdy nebude schopný vykonávať pred Bohom dokonalú službu... Lallemant S.J.

Budete šťastný... Ak vytrváte v pohŕdaní prísľubmi, ktorými Vás svet bude chcieť oklamať, pretože čistá pravda je, že svet je pravý klamár. Nepozerajme sa ani tak na to, čo ponúka, ako skôr na to, čo skrýva. (Sv. František Saleský)

Každý vysvätený kňaz vie, že svätá omša je zvrchovanou hodnotou jeho kňazstva. Uvedomuje si, že v každej zo svojich omší bude musieť- skrze hlboký osobný vzťah k Bohu- vyjadriť tú najvyššiu možnú adoráciu.

Obchodník by si mohol kúpiť tú najvzácnejšiu perlu, ale musí predať všetko ostatné. Predá ? Nepredá ? Také uvažovanie je vždy užitočné, pretože rozhodnutie určuje istú kvalitu srdca. Často sa vracať k svojmu rozhodnutiu- nie je to ten najlepší spôsob ako túto kvalitu nestratiť ? Čo sa mňa týka, bratu, zložil som sľuby, daroval svôj život, som spútaný. Partia je už dávno rozohraná a žiadna alternatíva nejestvuje.

Tých pár dní, ktoré som strávil mimo kláštora, ma opäť utvrdilo v tom, aké je dôležité, aby sme svedčili o svojej neotrasiteľnej viere v eucharistiu. Väčšina praktikujúcich kresťanov tak málo rozlišuje Ježiša Krista, ktorý je hodný absolútnej úcty, od ostatných predmetov, ktoré sú súčasťou kultu alebo vybavenia kostola. Od nás kňazov očakávajú, že tento rozdiel zdôrazníme zvláštným, úctivým postojom, ktorú voči eucharistii zaujímame. Ako si ale taký vonkajší postoj vypestovať, pokiaľ o neho nedbáme každý deň v kláštore, ak na neho vlastnou vinou zabúdame ? O vieru v eucharistii sa opiera každá vznešenosť kňaza, sebamenšou ľahostajnosťou sa teda kňaz pripravuje o svoju vlstnú veľkosť.

Náuka však sama o sebe nestačí. Poznať cesty k Bohu a poznať podmienky, za ktorésa dá k Bohu dospieť, ešte neznamená mať samotného Boha a jeho dary. Náuka však prinajmšneom vyvoláva očakávanie a posilňuje nádej, dáva vopred tušiť hodnotu toho, čo je prisľúbené.

“Bude to trvať dlho” (Jer 29,28). Hovorím Vám, že úpadok v kresťanstve, medzi kňazmi, v rehoľných rádoch, i v našom drahom ráde, bude trvať dlho. Ešte sto rokov! Pretože tí, ktorí dovolili aby sa koryto rieky vyprázdnilo ho nenaplnia! A tí, ktorí stratili cestu, už ju nenájdu. A tí, ktorí vytrhali stromy v sade, už novú sadbu neuzrú. Nezasluhujú si to. Musíme tda čakať, na novú generáciu.

Dekadencia okolo Vás, ale bez vplyvu na Vás. Źite naplno svôj mníšsky život a príliš nepočítajte s tým že budete mať vplyv na druhých.

Všetkých, na ktorých mi záleží, predkladám Bohu. Nehľadám pre nich iné duchovné vedenie, každý deň ich predkladám Bohu.

“Pane, každého z tých, ktorých milujem, vkladám do tvojej dlane, tak vidíš čo pre mňa znamenáš Ty, vidíš čo pre mňa znamenajú oni...”

Nemám rád cestovanie. Chvíle strávené v rodnom kraji sú síce milé, ale hovorím si: “ I bez nich by som sa obišiel”. Šťastní sú len tí, ktorí majú nadprirodzený ideál, ktorí sa strání prehnaného naväzovania nových vzťahov a zbytočných návštev.

Keď rehoľníčky- tie prosté a dobré dedinské ženy z nášho kraja- spievali pri nedeľných ranných chválach “Pieseň tvorstva” nemoholsom zadržať slzy. Svedectvo, ktoré podávajú svojou modlitbou, je čisté, úprimné, presvedčivé.

Nehľadťe na počet svojich detí ( pre novicmajesterku Berchmansovú) a keby ste mali čo i len jednu, majte na pamäti že jeho duša, je dušou rehoľníka- je to predurčená duša, ktorá zatratí, alebo spasí množstvo iných... (T. Merton, Exil vrcholí v sláve)

Literatúra:

Otec Jeroným, Dopisy bratru Patrikovi, Triáda, 2002.

Spomienka na P. Karola Ďurčeka SJ

Prešli takmer dva týždne čo sme sa naposledy rozlúčili s Pátrom Karolom Ďurčekom, kňazom Spoločnosti Ježišovej. Rád by som si ho aj touto formou trošku pripomenul a po dlhšom čase prispel na blog. Myslím si, že spomienka na P. Karola bude tá najsprávnejšia...

Je horúci letný deň, okolo 7 augusta 2006. Sedím v rýchliku a cestujem na hvezdáreň do Hlohovca. Najprv mi robí spoločnosť kňaz, študujúci v Ríme, neskôr vyťahujem knižku. Tento krát je to knižka z pera kardinála Korca, “ Od barbarskej noci”. Sleduje v nej dianie od noci z 13/14 apríla 1950, kedy komunistický režim vzal do väzby všetkých rehoľníkov na Slovensku. Medzi nimi boli aj jezuita Ján Korec a jeho priateľ Karol Ďurček. Prvého z nich tajne vysvätili za kňaza a krátko potom za biskupa. Druhý, P. Karol Ďurček začal študovať matematiku a fyziku, popri čom tajne študoval teológiu. Kňazskú vysviacku prijal tajne 27.4.1959 z rúk tajného biskupa a jezuitu, Jána Korca. Necelý rok potom bol zaistený a vo vykonštruovanom procese spolu s Korcom a ďalšími jezuitami uväznený.

Neskôr, v roku 1969 sprevádzal biskupa Korca a pôsobil v spolupráci s ním v podzemnej Cirkvi až po pád totality. Neskôr pôsobil či už ako predstavený komunít jezuitov, ale najmä ako vyučujúci. Prednášal teologické disciplíny i filozofiu. Ešte niekoľko mesiacov pred svojou smrťou každý týždeň navštevoval Ústav pamäti národa, kde skúmal spisy o väznených jezuitoch.

Filozofický a fyzikálny pohľad na Vesmír

Niekoľko mesiacov po tom, čo som čítal knižku o barbarskej noci, som sa spriatelil s jezuitom Lackom Šulíkom a približne v tom istom čase sa mi dostala do rúk kniha: “ Filozofický a fyzikálny pohľad na Vesmír” od jezuitov Rojku a Ďurčeka. Tak sa stalo, že som vďaka Lackovi spoznal najprv p. Rojku a neskôr P. Ďurčeka. Vždy, keď som mal cestu cez Bratislavu, som sa tešil na návštevu u jezuitov. Najmä pri obede som potom mal možnosť často stretávať P. Rojku i Ďurčeka a pri jedle sa s nimi rozprávať o novinkách vo výskume vesmíru a o filozofických názoroch, ako to vlastne s tým Pánom Bohom je.

Páter Ďurček vždy veľmi pozorne počúval a sa veľmi zvedavo pýtal. Mal veľký zmysel pre inteligentný humor. Napriek svojmu vysokému veku bol veľmi vitálny. Študenti z teologickej fakulty na neho radi spomínali, lebo mnohí dostali skúšky z kozmológie práve vďaka nemu a jeho dobrote. Napriek tomu, že v živote zažil mnoho ťažkého a aj vykonal veľa cenného, skôr viac počúval ako rozprával. Skôr som sa od neho niečo dozvedel len keď som cielene kládol otázky.

Naposledy som ho stretol krátko pred Vianocami. Už slabší, vykračoval ako vždy nenápadne na obed do školastikátu jezuitov.

O jeho smrti som sa dozvedel o deň neskôr v deň mojich narodenín. S veľkým smútkom som myslel na to, že už nikdy nebudem sedieť s ním pri jedle. Už ho nikdy neuvidím kráčať po hlavnom námestí. Už zostávajú len spomienky a kniha s venovaním.

Jeho telo sa premieňa na popol, no jeho duša je už tam, kde celý život smerovala a velebí Stvoriteľa možno aj slovami žalmu 8:

Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, *
na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril:
čože je človek, že naň pamätáš, *
a syn človeka, že sa ho ujímaš? —

Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, †
slávou a cťou si ho ovenčil *
a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.

Zatmenie Slnka - luxusný výlet úzkej skupiny vedcov ?

Slnečná fyzika určite nepatrí medzi málo nákladné vedecké disciplíny. Okrem drahých, špeciálnych ďalekohľadov, či kozmických ďalekohľadov nie je lacným špásom ani výskum slnečnej koróny. Hoci slnečnú korónu môžeme pozorovať na niekoľkých miestach sveta aj pomocou tzv. slnečného koronografu, tieto pozorovania nám neposkytujú plné uspokojenie a tak astronómovia z času na čas zbalia svoje prístroje a kvôli niekoľkým sekundám, či minútam cestujú tisícky kilometrov. To všetko preto, aby priložili kúsok skladačky do obrázku Puzzle o tzv. slnečnej koróne, čo je časť slnečnej atmosféry.

História

Slnečné zatmenia patria medzi známy úkaz už niekoľko tisícročí. Pozorovali ich už staroveké civilizácie dávno pred začiatkom nášho letopočtu. Spätné spočítanie zatmení Slnka môže mať významné historické konzekvencie v súvislosti s naviazaním rôznych historických kalendárov. Úplné zatmenie Slnka je napríklad historicky zaznamenané 10.5. 2087 pr. Kr. a dáva prepojenie na možný meteorický impakt v Indickom oceáne. Zatmenie Slnka 15.6.763 pr. Kr. spomínané v Asýrskych prameňoch je dôležitým pre chronológiu antického orientu. Už v týchto časoch si uvedomovali starovekí astronómovia približné príčiny zatmení. Častokrát boli spájané ako božské znamenia, vyvolávali strach, ale dokonca aj pokoj. O tom svedčí zápis Herodotosa, kde zmieňuje predpoveď zatmenia Slnka od Tháleta z Milétu. Toto zatmenie nastalo na začiatku vojny medzi Médmi a Lýdyjčanmi. Vojaci oboch strán neskôr vojnu ukončili a deklarovali mier ako výsledok zatmenia.

SAROS

Periodicita zatmení sa počíta v cykloch tzv. SAROS. Cyklus SAROS sa skladá z 223 synodických mesiacov (doba obehu mesiaca okolo Zeme) čo je 6858.3213 dní= 18 rokov 11 a 1/3 dňa. 1 séria Saros obsahuje asi 70 zatmení Slnka. Celý tento cyklus je zaujímavý tým, že zatmenia nastávajú zhruba v rovnakom čase roka a majú približne rovnaké parametre. Obsahujú rôzne druhy zatmení, od čiastočných až po úplné a vždy začínajú čiastočnými zatmeniami. Cyklus SAROS poznali už Chaldejci, starí babylonskír astronómovia niekoľko storočí pred Kristom. Neskôr ho nachádzame u Hipparchosa a Claudiusa Ptolemaia. Sumerské - babylonské slovo „šár“ bolo jedným z mezopotamských jednotiek miery a malo hodnotu 3600, čo je o niečo viac ako polovica z 6858 dní. Názov SAROS ale „kodifikoval“ Edmund Halley v roku 1691. Výraz tohto slova má pôvod – je prebratý z byzantského slova Suda, čo bol byzantský lexikón z 10-11 storočia. Samotný význam slova Souda je zo starej gréčtiny opevnenie, resp. pevnosť.

Zatmenie všetkých zatmení

Čo sa týka vedeckého prínosu zatmenia, asi za najvýznamnejšie možno označiť úplné zatmenie Slnka 29.5.1919. Vedecké výsledky tohto zatmenia znamenali prevrat v celej fyzike. Otvorili nové dimenzie poznávania a nazerania na svet i jeho vznik. Totiž potvrdili teóriu z roku 1915, ktorú publikoval dovtedy nie až tak známy človek, Albert Einstein. Ako poznamenáva autor jedného z Einsteinových životopisov, odvtedy neubehol rok, čo by sa tento nemecký fyzik neobjavil aspoň raz na titulke niektorého zo známych časopisov, akými boli napríklad Time. Keďže vojnová situácia bola napätá, príprava vedeckej expedície a oboznámenie sa s Einsteinovou všeobecnou teóriou relativity publikovanej v roku 1915 nebolo jednoduché. Avšak známemu mladému pozorovateľovi a riaditeľovi observatória Cambridge, Arthurovi Edinghton sa podarilo vybaviť korešpondenciu s Albertom Einsteinom a zorganizovať expedíciu za pozorovaním. Dostali 100 libier na technické zabezpečenie expedície a 1 000 libier na cestu. V spolupráci Oxfordskej univerzity, observatória Greenwich a Cambridge zorganizovali dve výpravy pozdĺž pásu totality. Jedna pod vedením Arthura Edingtona sa vybrala na Španielsku Guineu, pri západnom pobreží afriky. Druhá do Sobralu neďaleko Brazílie. K pozorovaniu využili obe expedície dva 10 palcové ďalekohľady s ohniskovou vzdialenosťou 3,5m. V Afrike bolo veľmi zlé počasie a obloha sa vyjasnila krátko pred zatmením, tesne po daždi. V Brazílií komplikovali expedíciu technické problémy. Prístroje zaostrili v noci pomocou hviezdnej oblohy, avšak nárastom teploty po východe Slnka im začal tepelne pracovať tubus a snímky neboli dostatočne ostré. Výsledky expedície boli prezentované na zasadaní Britskej kráľovskej astronomickej spoločnosti 6.11.1919. Podľa Einsteinovej teórie bola predpovedaná odchýlka 1.74 arcsec, podľa Newtonovej 0.87 arcsec. Expedícia v Afrike namerala hodnotu 1.61+- 0.40 arcsec, v Brazílií 1.98 +- 0.16 arcsec. Avšak realita, ako to už občas býva, je niekde inde. Podľa práce, ktorú Arthur Edinghton publikoval nám môže prísť toto meranie ako zbožné želanie a možno ho označiť skôr za jeho cielený výmysel. Skutočne relevantné merania, ktoré nespochybniteľne potvrdzujú Einsteinovu všeobecnú teóriu relativity boli získané až o niekoľko rokov neskôr. To už bol ale Albert Einstein vďaka Edinghtonovi dávno známy. Aké ciele však viedli Edingtona k publikácií „vydekorovaných“ meraní ?

Zatmenie Slnka 1.8.2008 pod slovenským drobnohľadom

Prvý augustový deň v roku 2008 sa Mesiac znovu rozhodol vstúpiť medzi dráhu Zeme a Slnka a teda nastalo zatmenie Slnka. Mnohí našinci sa ho vybrali pozorovať, keďže tento krát nebolo potrebné cestovať na nejaké exotické miesto. Stačilo sadnúť na vlak a vystúpiť z neho v Novosibirsku. Tam zamierila aj expedícia z hvezdárne v Úpice, kým expedícia Dr. Vojtecha Rušina z Asú SAV zamierila do Mongolska. Časový rozdiel medzi Ruskom a Mongolskom, teda rozdiel času v ktorom nastalo zatmenie na týchto dvoch miestach dával dobré predpoklady na pozorovanie rýchlych javov v slnečnej koróne. Aj popisovaniu týchto javov sa venuje práca zmieneného Dr. Rušina v The astrophysical journal, kde publikuje vedecké výsledky z tohto zatmenia. K dosiahnutiu zaujímavých výsledkov veľmi napomáha metóda spracovania obrazu od Prof. Miroslava Druckmullera, českého matematika. Ten vyvinul unikátnu metódu spracovania obrazu a vyvinul pre ňu špeciálny software. Tento vynález je taký unikátny, že Prof. Druckmuller ním zaujal svetové špičky v oblasti výskumu slnečných zatmení. Pri ohniskovej vzdialenosti ďalekohľadu 1250mm a priemere 105 sa im podarilo vďaka kvalitnému spracovaniu obrazu dosiahnuť rozlíšenie asi 1´´, čo zodpovedá asi 700km na slnečnom povrchu. Je to porovnateľné s výsledkami publikovanými v práci Nesmyanovich (1974), ktorý publikoval výsledky zo zatmenia v roku 1968, získané z ďalekohľadu s ohniskom 10m. Taktiež sú výsledky v tomto rozlíšení porovnateľné s výsledkami publikovanými autormi November and Koutchy (1996), ktorý sa dostali pod rozlíšenie 1´´ za použitia 3,6m (priemer) kanadsko-francúzsko-hawajského ďalekohľadu pri zatmení v roku 1996, čo je najväčší ďalekohľad, aký kedy bol použitý pri pozorovaní slnečnej koróny počas zatmenia.

Zatmenie Slnka 22.7.2009

Zatmenie Slnka 22.7.2009 bolo najdlhším úplným zatmením v 21. Storočí. Najdlhšie totalita dosiahla dĺžku 6 minút 39 sekúnd ( Espenak, Anderson 2009). Toto zatmenie bolo zaujímavé aj šírkou pásu totality, ktorý dosiahol až 205 kilometrov. Predpokladalo sa, že zatmenie bude patriť asi medzi najpozorovanejšie v dejinách, keďže pás totality prechádzal husto obývanými časťami Zeme. Prechádzal aj cez najľudnatejšiu krajinu sveta Čínu, kde boli pre nás ideálne finančné podmienky vycestovať na jeho pozorovanie. V Číne križoval pás zatmenia aj najväčšie mesto Číny, Shanghai (približne 18.7 miliona obyvateľov), ktoré sa nachádzalo 66 kilometrov severne od centrálnej línie zatmenia. Zatmenie malo tu dĺžku okolo 5 minút. Toto zatmenie bolo 37.me zatmenie známej série SAROS 136 (ako aj zatmenie 29.5.1919) (Van den Bergh 1955). Táto séria začala čiastočným nevýrazným zatmením na pobreží Antarktídy 14.6.1360. Po ďalších 7 čiastočných zatmeniach nastalo prvé úplné zatmenie 8.9.1504. Táto séria SAROS skončí čiastočným zatmením 30.7.2622, čo bude 72. Zatmenie tejto série.

Dobré pozorovacie podmienky, relatívne dobrá šanca na počasie v Číne (50:50) prilákali naozaj mnohých astronómov, ale i turistov. Hoteli v Shanghai boli plné astronómov a v najväčšom meste Číny stretnúť človeka nosiaceho tričko o zatmení Slnka nebol problém. Zo Slovenska sa tiež vydalo niekoľko expedícií neďaleko Shanghaia, a zorganizovala sa aj veľká skupina turistov z astronomického ústavu SAV. Expedícia mňa a Ferka Erbena zo Slovenského zväzu astronómov amatérov s ďalšími štyrmi nadšencami viedla tiež neďaleko Shanghaia. Expedícia známeho cestovateľa a pozorovateľa slnečných zatmení z Astronomického ústavu SAV, Dr. Vojtecha Rušina sa vybrala pozorovať zatmenie na Marshalove ostrovy v Tichom oceáne. Na rozdiel od väčšiny pozorovateľov mala šťastie, keďže rozľahlú čínu sužovali mračná a dažde a tak sa vysokokvalitné zábery slnečnej koróny v oblasti, kde veda v niektorých oblastiach starý kontinent dávno predbehla nekonali . Najbližšia vhodná možnosť na reparát, kde už bude možné využiť skúsenosti z príprav zatmenia v Číne bude zatmenie Slnka 13.11.2012 v Austrálii a v oblasti tichého oceánu. Dovtedy nám ostáva čas nájsť štedrých sponzorov, aby sme sa mohli pokúsiť získať vedecké výsledky z “prvého radu” tohto unikátneho predstavenia a priblížiť sa bližšie k skutočnostiam, ktoré si zatiaľ nevieme vysvetliť o najvyššej vrstve atmosféry našej životodarnej hviezdy, Slnka…

Ľubomír Urbančok

(študent fyziky na matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej v Praje)