V nedeľu poobede som zbalil svoj batoh a z Hlohovca som sa vybral na pár dní do slovenského raja. Smeroval som tam spolu s priateľmi- študentmi zo spoločenstva mladých Slovákov v Prahe. Keďže som vedel, že budeme kúsok od Spišskej novej Vsi a že medzi mojimi priateľmi, ktorý so mnou cestovali je záujem o astronómiu veľký, nakontaktoval som sa na nášho dlhoročného priateľa pána Františka Sejúta. Ten nás prišiel navštíviť priamo do Čingova kde sme boli ubytovaní a priam ma zaskočil. Keďže bol bez auta, došiel nás až 7 km navštíviť pešo a tak sa nás snažil nájsť, medzi množstvom turistov.
Počas krátkej návštevy sme sa dozvedeli zaujímavé informácie o fungovaní MO SZAA. Našich priateľov sme informovali o tom čo SZAA je a aké by mala zastávať pozície v dnešnom svete. Bolo veľmi zaujímavé sledovať názory nezainteresovaných, čo by od nás očakávali a akým spôsobom by sme sa im mali snažiť vedu priblížiť. Na rozlúčku sme sa nakoniec dohodli na návšteve pred odchodom priamo v SNV.
V Spišskej novej Vsi sme sa na vlastné oči presvedčili o nesmiernom entuziazme pána Sejúta a pani Slávky, tajomníčky MO SZAA. Pán Sejút nám zabezpečil trojhodinový, veľmi zaujímavý program. Na vlastné oči som znova videl to, čo aj po minulé roky. Jeho dobré vzťahy s miestnymi organizáciami, ako múzeum, či mestským úradom. Vďaka jeho synovi sa dokonca podarilo, aby MO SZAA malo vlastné priestory v centre mesta. Pozreli sme si výstavu v múzeu o planéte Zem, zábery z výstavy pri príležitosti roka astronómie, z verejných pozorovaní, či zabalenú výstavu o M.R. Štefánikovi, ktorý je aj mne aj p. Sejútovi veľmi blízky. Naši hostitelia boli naozaj veľmi pohostinní a rozhovor o SZAA sme ukončili v miestnej kaviarni. Na záver mi nezostáva nič iné, než za všetko sa poďakovať a priať si aby takýchto nadšencov bolo na Slovensku čo najviac.
PS: Článoček bol napísaný na www.szaa.org. Avšak ako je naznačené v úvode, SZAA je žiaľ už v súčasnosti minimálne čo sa týka najvyšších štruktúr mŕtva inštitúcia a preto nedošlo k jeho publikovaniu na pôvodne zamýšľanom mieste...
.jpg)
16. augusta zomrel v rímskej nemocnici svetoznámy fyzik, profesor Nicola Cabbibo. Preslávila ho najmä jeho vedecká publikácia z roku 1963, na základe ktorej bolo možné predpovedať ďalšie rodiny quarkov. Za tento objav dostali nobelovu cenu dvaja japonskí fyzici v roku 2008. Nicola Cabbibo však ostal zabudnutý, avšak jeho „nenominácia“ vyvolala ohlasi mnohých významných vedcov. Treba však povedať, že niečo takéto sa nestalo prvý krát.
Život fyzika
Narodil sa v roku 1935 v Ríme. Diplom získal na rímskej univerzite “La Sapienza” v roku 1958, kde zostal pracovať do roku 1962 ako výskumný pracovník. Po niekoľkoročnej práci v Berkeley National Laboratory, California university a Harvard University sa v roku 1965 vrátil do Talianska na univerzitu Aquila a o rok neskôr je už opäť, až do svojej smrti na známej univerzite “La Sapienza” v Ríme. V roku 1983 bol menovaný za predsedu talianskeho národného inštitútu pre časticovú fyziku a od roku 1993 bol prezidentom Pápežskej akadémie vied. Niccola Cabibo bol tohoto roku nominovaný na Diracovu medailu Medzinárodnej komunity teoretických fyzikov. Toto ocenenie nie je udeľované už laureátom Nobelovej ceny, Fieldsovej medaily, alebo Wolfovej ceny, avšak je niekoľko laureátov ktorým sa aj jedno z týchto ocenení udelilo. Napríklad Yoichiro Nambu, ktorý v roku 2008 dostal Nobelovu cenu takpovediac na úkor Prof. Cabbiba dostal toto ocenenie už v roku 1986. Cabbibo si už však toto ocenenie zo zdravotných dôvodov nemohol osobne prebrať. Najväčšie kontroverzie však vyvolala už zmienená Nobelova cena v roku 2008.
Roky 1963, 1972, 2008
Píše sa rok 1963. Mladý taliansky fyzik, Nicola Cabbibo, takmer čerstvý absolvent známej rímskej univerzity „La Sapienza“ sa vydáva na cestu do sveta. Najprv do Berkeley national laboratory a potom do dvoch univerzít v USA, Caltech a Harvard, patriacich medzi najlepšie na svete. Tu prichádza s nápadom na vyriešenie jedného z problémov časticovej fyziky: kvarky s a d sú zmesou dvoch základných stavov. Neskôr je na jeho počesť pomenovaný tento uhol mixovania ako „Cabbibov uhol“ . Takmer o 10 rokov neskôr, v roku 1972 nadväzujú japonskí fyzici Toshihide Maskawa a Yochirom Nambu na prácu mladého taliana. Na základe Cabbibovej matice miešania kvarkov , podľa ktorej bolo možné predpovedaď ďalšiu rodinu kvarkov, predpovedajú japonci ďalšie 2 rodiny kvarkov. Na základe vylepšenia práce Cabbibu vzniká výsledná Cabbibo-Kobayashi-Maskawa (CKM) matica. Vďaka zmesy vylepšení prác týchto 3 fyzikov bolo potom možné predpovedať pôvabný, dlný a horný kvark, ktoré sa následne podarilo aj objaviť. Nuž a nakoniec, v roku 2008 dostanú japonci za túto prácu, ktorá naväzuje na prácu prof Cabbibu nobelovu cenu. Nobelovej ceny sa nedočkal akurát autor tej pôvodnej práce, čo vyvolalo mnohé protesty talianskych, ale aj iných významných fyzikov. Nestalo sa to však prvý krát, keď udelená Nobelova cena vyvolala kontroverzné názory. Netreba ísť ďaleko do minulosti, keď minulý rok dostal Nobelovu cenu za mier americký prezident Barack Obama. Podobné kontroverzie v samotnej fyzik vyvolalo ocenenie touto prestížnou cenou v roku 1974 pre britského astrofyzika A. Hewisha. Vtedy mnohý protestovali, že ocenenie nedostala aj J.B. Burnellová, ktorá bola jeho študentkou a v rámci svojej dizertácie, vedenej práve A. Hewishom objavila prvý Pulzar (hmotná neutrónová hviezda). Avšak ako sa môžeme presvedčiť na prípade českého chemika Jaroslava Heyrovského, niekedy cesta k udeleniu tohoto prestížneho vedeckého vyznamenania je veľmi kľukatá a divná. Práve minulý rok ubehlo 50 rokov, počas ktorých sú informácie o nomináciách utajované. Vďaka prístupu k týmto nomináciám, môžeme zistiť, že Jaroslav Heyrovský bol nominovaný na Nobelovu cenu až 16 krát, kým ju v roku 1959 naozaj aj obdržal a jeho nominácia bola schválená.
Rok 2010 prestížne ocenenie a náhla smrť
Celosvetový výbor fyzikov sa v roku 2010 narozdiel od švédskej akadémie vied, rozhodol oceniť talianskeho fyzika za jeho prínos k výskumu najmenších častí hmoty. Fyzici, majúci na starosť udeľovanie ceny pomenovanej na počesť bristkého teoretického fyzika Paula Diraca, ktorý v roku 1933 spolu s Erwinom Schrodingerom za svoju prácu v oblasti kvantovej mechaniky dostal nobelovu cenu.
Toto významné ocenenie sa udeľuje fyzikom 8.8 každý rok, vo výročný deň smrti Paula Diraca. Cabbibo bol nominovaný na Diracovu cenu spolu s indickým fyzikom Georgom Sudarshanom. Aby to bolo ešte vtipnejšie, v roku 2005 napísalo niekoľko významných fyzikov protestný list švédskej akadémii vied na protest toho, že tomuto fyzikovi tiež nebola udelená nobelova cena, narozdiel od Roya Glaubera, ktorý ju dostal za prínos v oblasti kvantovej teórie. Sudarshan sa dokonca vyjadril pre indické noviny, že objavy, pre ktoré dostal Glauber Nobelovu cenu sú vlastne jeho objavmi. Z Diracovej medajle sa tak akoby stalo ocenenie tých, ktorých neocenila švédska akadémia vied najprestížnejšou cenou v oblasti vedy. Georg Sudarshan si však narozdiel od Nicolu Cabbiba Diracovu cenu prebral. Nicola Cabbibo bol už hospitalizovaný v rímskej nemocnici, kde o niekoľko dní, dňa 16. Augusta zomrel. Jeho prínos v zápätí ocenili mnohí fyzici. “Cabbibo bol velikánom súčasnej časticovej fyziky. Prínos jeho myšlienok vo vývoji štandarného modelu elementárnch častíc je nepopísateľný.” poznamenal Tim Gershon, časticový fyzik z Univerzity of Warvick, UK. Svoju sústrasť a taktiež aj ocenenie prínosu v dialógu vedy a viery vyjadril zosnulému predsedovy Pápežskej akadémie vied aj pápež Benedikt XVI.
