nedeľa 27. októbra 2013

Reforma Cirkvi- na čo ešte čakáme ?

Posledné týždne a mesiace sa veľa hovorí o reforme Cirkvi. Pápež chce vyzliecť Cirkev donaha, hovorilo sa pred jeho návštevou v Assisi. Nakoniec boli autori týchto myšlienok opravení samotnou hlavou Cirkvi. Všetci musíme začať od seba, všetci sme súčasťou Cirkvi. Predsa však títo autori, bez toho aby si toho boli vedomí, mali pravdu. Kto môže za to, že ľudia o Cirkvi nechcú mnohokrát v Európe ani počuť ? Klérus !



 Aj v duchu týchto slov sa niesla sobotná prezentácia novej knihy biskupa Athanasia Schneidera, Corpus Christi (telo Kristovo). Je to pokračovanie jeho prvej knihy Dominus Est (Je to Pán). Nešlo by ani o nič zvláštne, keby práve dielo Dominus Est, po jeho prečítaní Benediktom XVI. neviedla k tomu, že pápež začal rozdávať sv. prijímanie po kľačiačky a na jazyk. Biskup Schneider, doktor patrológie, biskup v Kazachstane sa narodil v bývalom sovietskom zväze v kirgizstane. Vzhľadom na prenasledovanie kresťanov sa nemohli zúčastňovať sv. omše a tak spolu celá rodina vykonávali každú nedeľu duchovné sv. prijímanie eucharistie- Božieho tela. Ako 12 ročný sa dostal k nim kňaz, mučeník, blahoslavený Oleksa Zaryckyj, ktorý mu prvý krát vyslúžil sväté prijímanie. V malom Antonovi (Athanasius je rehoľné meno) to zanechalo dojem a hlbokú úctu k eucharistii na celý život. Predtým ako s rodinou emigroval do Nemecka, ho tento kňaz upozornil, aby tam kde sa podáva eucharistia na ruku nevstupoval. To čo bolo pre malého Antona nepredstaviteľné, po príchode do Nemecka sa ukázalo ako bežné.

 Neskôr sa ako študent vracia rehoľník Athanáz k štúdiu argumentu o tom, že vraj sa aj v prvotnej Cirkvi podávala eucharistia na ruku. Čoskoro prišiel na to, že sú to len tvrdenia pseudo- liturgistov, pretože ako veľmi rýchlo zistil, nikdy si veriaci sami nepodali príjímanie do úst priamo. Mužom bolo síce podané na ruku, ale si ho vzali jazykom, bez ďalšieho dotyku, ženám k tomu slúžila malá šatka, na ktorú sa eucharistia podávala. Najneskôr v 6 storočí sa podáva eucharistia priamo na jazyk. V roku 878 synoda v Rouen dokonca nariaďuje suspenzovanie služobníkov, ktorý podali eucharistiu na ruku.


 Toto úcta vyvierajúca z hlbokého poznania viedla biskupa Schneidera k napísaniu jeho druhej knihy, Corpus Christi- Sväté prijímanie a obnova Cirkvi. V búrlivom období po II. Vatikánskom koncile, ktorého výročie si tento rok pripomíname viedlo k mnohým omylom a veľmi závažným deliktom voči tomu najposvätnejšiemu čo Cirkvi bolo darované, k eucharistii spojenému s odchodom tisícok kňazov zo služby.

 Hoci sa nám môže zdať, že sa nás to netýka, ale čisto faktický pohľad nám povie, že neúcta k eucharistii zašla tak ďaleko, že sme svedkami straty citu pre Ježiša prítomného v svätej hostii. Špinavé kostoly, škaredé špinavé liturgické oblečenie, škaredé skorodované kalichy. Pripomína to iný príbeh. Príbeh z pred 800 rokov, keď svätý František započul hlas Ježiša- František, oprav môj dom. Zvlášť prísny je jeho list kňazom, kde o kňazoch ktorí nedôstojne zaobchádzajú s eucharistiou cituje slová proroka Malachiáša zošlem na vás kliatbu a prekľajem vaše žehnanie. K tomu nás pozýva svojim príkladom aj pápež František, k modlitbe a adorácií najchudobnejšieho z chudobných.

sobota 5. októbra 2013

Anjel Matky Terezy

Bola horúca augustová nedeľa. V Ríme som bol len niekoľko dní. Po modlitbe sv. ruženca, ktorý recitujeme každý deň po obede, som sa vybral do Vatikánu, pomodliť sa v bazilike sv. Petra. Počas rozjímania pri oltári Jána Pavla II., som mohol počuť latinské vešpery a potom tenký hlas kňaza, ktorý zapálene niečo hovoril. Priblížil som sa, homília toho kňaza ma zaujala. Slávil svätú omšu na konfesiu sv. Petra. Ako som sa ešte viac priblížil, už mi bolo všetko jasné. Kardinál ktorého som poznal len z videnia a podľa mena ma zaujal viac a viac. Bol to arcikňaz baziliky, Angelo Comastri. Takmer 30 rokov priateľ Matky Terézie, to som sa dozvedel až po tom.


 Vzhľadom na to že som videl veľa kníh ním napísaných, nevenoval som mu väčšiu pozornosť, mysliac si že keď je toho tak veľa nebude to zaujímavé. Tak som mohol každú nedeľu prenikať viac a viac do mysle tohto veľkého muža. Zapálenosť a hĺbka akou hovoril a potom spôsob akým prežíval svätú omšu ma chytili za srdce. Zdalo sa mi , že pre neho bola liturgia skutočným teraz, akoby žil v nebi. Okrem neho som tak dojímavo videl sláviť svätú omšu len preláta Opus Dei, či kardinála Piacenzu a niekoľkých kňazov.

Asi po 3 týždňoch mi nedalo a kúpil som si 2 knihy napísané kardinálom. Ako prvú, knihu kde rozpráva svojom živote. Vyrastal v chudobnej rodine, kde bolo vzácne niekedy aj jedlo. Neskôr ho biskup poslal študovať do Ríma, ešte ako seminaristu. Prisľúbil mu, všimnúc si jeho záujem o sväté písmo, že by mohol pokračovať vo vyšších štúdiách sv. písma. Avšak biskupi sa v jeho diecéze kvôli chorobe striedali často a ďalší bol mienky že pre dedinského kňaza nie je treba vyšších štúdií. Tu sa zlomilo srdce mladého seminaristu. Ani tento biskup nezotrval dlho v úrade a jeho svätiteľ, nástupca toho predošlého ho zamýšľal ustanoviť za vicerektora seminára. Hoci s bolesťou, ale prijal. Za niekoľko rokov bol povolaný do ríma, robiť sekretára jednému kardinálovi, tu sa ubytuje v jednej farnosti, aby nebol mimo pastorácie, neskôr vykonáva službu väzenského kaplána. V tom čase počul hovoriť o Matke Tereze z Kalkaty. Rozhodol sa ju vyhľadať.


Telefonuje sestrám Misionárkam lásky, aby požiadal o stretnutie s Matkou. Oni ho odmietnu, zaneprázdnenosť Matky to nedovoľuje. Potom ju vyhľadá osobne. Odpoveď je rovnaká. Avšak on trvá na stretnutí a nemieni odísť kým ju nestretne. Čoskoro sa ukazuje medzi dverami samotná Matka Terézia.  „ Matka, som mladučký kňaz, som v začiatkoch. Prišiel som aby som Vás poprosil o moje sprevádzanie vašou modlitbou.  Matka mi odpovedá s úsmevom“ Vždy sa modlím za kňazov. Budem sa modliť aj za teba. Potom vezme jednu medailu Nepoškvrnenej Madony, dala mi ju do ruky a sa ma opýtala: Koľko hodín sa modlíš každý deň ? Zostal som trošku zamrazený a zmätený. Potom som odpovedal: Matka, celebrujem každý deň sv. omšu, recitujem každý deň breviár, viete v našich časoch je to heroizmus (bol rok 1969). Každý deň sa modlím ruženec, a robím to veľmi rád, pretože som sa to naučil od svojej matky. Matka odpovedá: Nestačí, syn môj. Nestačí, pretože láska sa nemôže zredukovať na minimum. Láska je maximalistická. Myslíš že ja by som mohla robiť charitu, keby som neprosila každý deň Ježiša aby vo mne roznecoval svoju lásku ? Myslíš že by som mohla chodiť po uliciach hľadať chudobných, keby mi Ježiš nedal do môjho vnútra oheň svojej lásky? „

V tých rokoch mnohí kňazi a rehoľníci zanechávali modlitbu, hovoriac že to robia pre sociálne prácu, aby na ňu mali viac času. Matka však povedala:  „Bez Boha sme príliš chudobní, aby sme pomáhali chudobným.“


Takto vzniklo priateľstvo mladého kňaza, neskoršieho biskupa a kardinála, ktoré pretrvávalo až do smrti matky Terézie v roku 1997, ktoré ho poznačilo na celý život. Ja som mohol pochopiť, že hoci som Matku Terezu nikdy nestretol, skrze jej Anjela sa môže stretávať na život so Svätosťou Boha, ktorá je vždy tak blízko a mi ju toľkokrát prehliadame prechádzajúc sa po uliciach našich miest, dokonca aj toho Večného...

Spracované pomocou knihy: Dio scrive dritto - L'avventura umana e spirituale di un cardinale, San Paolo 2012