Prešli takmer dva týždne čo sme sa naposledy rozlúčili s Pátrom Karolom Ďurčekom, kňazom Spoločnosti Ježišovej. Rád by som si ho aj touto formou trošku pripomenul a po dlhšom čase prispel na blog. Myslím si, že spomienka na P. Karola bude tá najsprávnejšia...
Je horúci letný deň, okolo 7 augusta 2006. Sedím v rýchliku a cestujem na hvezdáreň do Hlohovca. Najprv mi robí spoločnosť kňaz, študujúci v Ríme, neskôr vyťahujem knižku. Tento krát je to knižka z pera kardinála Korca, “ Od barbarskej noci”. Sleduje v nej dianie od noci z 13/14 apríla 1950, kedy komunistický režim vzal do väzby všetkých rehoľníkov na Slovensku. Medzi nimi boli aj jezuita Ján Korec a jeho priateľ Karol Ďurček. Prvého z nich tajne vysvätili za kňaza a krátko potom za biskupa. Druhý, P. Karol Ďurček začal študovať matematiku a fyziku, popri čom tajne študoval teológiu. Kňazskú vysviacku prijal tajne 27.4.1959 z rúk tajného biskupa a jezuitu, Jána Korca. Necelý rok potom bol zaistený a vo vykonštruovanom procese spolu s Korcom a ďalšími jezuitami uväznený.
Neskôr, v roku 1969 sprevádzal biskupa Korca a pôsobil v spolupráci s ním v podzemnej Cirkvi až po pád totality. Neskôr pôsobil či už ako predstavený komunít jezuitov, ale najmä ako vyučujúci. Prednášal teologické disciplíny i filozofiu. Ešte niekoľko mesiacov pred svojou smrťou každý týždeň navštevoval Ústav pamäti národa, kde skúmal spisy o väznených jezuitoch.
Filozofický a fyzikálny pohľad na Vesmír
Niekoľko mesiacov po tom, čo som čítal knižku o barbarskej noci, som sa spriatelil s jezuitom Lackom Šulíkom a približne v tom istom čase sa mi dostala do rúk kniha: “ Filozofický a fyzikálny pohľad na Vesmír” od jezuitov Rojku a Ďurčeka. Tak sa stalo, že som vďaka Lackovi spoznal najprv p. Rojku a neskôr P. Ďurčeka. Vždy, keď som mal cestu cez Bratislavu, som sa tešil na návštevu u jezuitov. Najmä pri obede som potom mal možnosť často stretávať P. Rojku i Ďurčeka a pri jedle sa s nimi rozprávať o novinkách vo výskume vesmíru a o filozofických názoroch, ako to vlastne s tým Pánom Bohom je.
Páter Ďurček vždy veľmi pozorne počúval a sa veľmi zvedavo pýtal. Mal veľký zmysel pre inteligentný humor. Napriek svojmu vysokému veku bol veľmi vitálny. Študenti z teologickej fakulty na neho radi spomínali, lebo mnohí dostali skúšky z kozmológie práve vďaka nemu a jeho dobrote. Napriek tomu, že v živote zažil mnoho ťažkého a aj vykonal veľa cenného, skôr viac počúval ako rozprával. Skôr som sa od neho niečo dozvedel len keď som cielene kládol otázky.
Naposledy som ho stretol krátko pred Vianocami. Už slabší, vykračoval ako vždy nenápadne na obed do školastikátu jezuitov.
O jeho smrti som sa dozvedel o deň neskôr v deň mojich narodenín. S veľkým smútkom som myslel na to, že už nikdy nebudem sedieť s ním pri jedle. Už ho nikdy neuvidím kráčať po hlavnom námestí. Už zostávajú len spomienky a kniha s venovaním.
Jeho telo sa premieňa na popol, no jeho duša je už tam, kde celý život smerovala a velebí Stvoriteľa možno aj slovami žalmu 8:
Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, *
na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril:
čože je človek, že naň pamätáš, *
a syn človeka, že sa ho ujímaš? —
Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, †
slávou a cťou si ho ovenčil *
a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára