nedeľa 27. októbra 2013

Reforma Cirkvi- na čo ešte čakáme ?

Posledné týždne a mesiace sa veľa hovorí o reforme Cirkvi. Pápež chce vyzliecť Cirkev donaha, hovorilo sa pred jeho návštevou v Assisi. Nakoniec boli autori týchto myšlienok opravení samotnou hlavou Cirkvi. Všetci musíme začať od seba, všetci sme súčasťou Cirkvi. Predsa však títo autori, bez toho aby si toho boli vedomí, mali pravdu. Kto môže za to, že ľudia o Cirkvi nechcú mnohokrát v Európe ani počuť ? Klérus !



 Aj v duchu týchto slov sa niesla sobotná prezentácia novej knihy biskupa Athanasia Schneidera, Corpus Christi (telo Kristovo). Je to pokračovanie jeho prvej knihy Dominus Est (Je to Pán). Nešlo by ani o nič zvláštne, keby práve dielo Dominus Est, po jeho prečítaní Benediktom XVI. neviedla k tomu, že pápež začal rozdávať sv. prijímanie po kľačiačky a na jazyk. Biskup Schneider, doktor patrológie, biskup v Kazachstane sa narodil v bývalom sovietskom zväze v kirgizstane. Vzhľadom na prenasledovanie kresťanov sa nemohli zúčastňovať sv. omše a tak spolu celá rodina vykonávali každú nedeľu duchovné sv. prijímanie eucharistie- Božieho tela. Ako 12 ročný sa dostal k nim kňaz, mučeník, blahoslavený Oleksa Zaryckyj, ktorý mu prvý krát vyslúžil sväté prijímanie. V malom Antonovi (Athanasius je rehoľné meno) to zanechalo dojem a hlbokú úctu k eucharistii na celý život. Predtým ako s rodinou emigroval do Nemecka, ho tento kňaz upozornil, aby tam kde sa podáva eucharistia na ruku nevstupoval. To čo bolo pre malého Antona nepredstaviteľné, po príchode do Nemecka sa ukázalo ako bežné.

 Neskôr sa ako študent vracia rehoľník Athanáz k štúdiu argumentu o tom, že vraj sa aj v prvotnej Cirkvi podávala eucharistia na ruku. Čoskoro prišiel na to, že sú to len tvrdenia pseudo- liturgistov, pretože ako veľmi rýchlo zistil, nikdy si veriaci sami nepodali príjímanie do úst priamo. Mužom bolo síce podané na ruku, ale si ho vzali jazykom, bez ďalšieho dotyku, ženám k tomu slúžila malá šatka, na ktorú sa eucharistia podávala. Najneskôr v 6 storočí sa podáva eucharistia priamo na jazyk. V roku 878 synoda v Rouen dokonca nariaďuje suspenzovanie služobníkov, ktorý podali eucharistiu na ruku.


 Toto úcta vyvierajúca z hlbokého poznania viedla biskupa Schneidera k napísaniu jeho druhej knihy, Corpus Christi- Sväté prijímanie a obnova Cirkvi. V búrlivom období po II. Vatikánskom koncile, ktorého výročie si tento rok pripomíname viedlo k mnohým omylom a veľmi závažným deliktom voči tomu najposvätnejšiemu čo Cirkvi bolo darované, k eucharistii spojenému s odchodom tisícok kňazov zo služby.

 Hoci sa nám môže zdať, že sa nás to netýka, ale čisto faktický pohľad nám povie, že neúcta k eucharistii zašla tak ďaleko, že sme svedkami straty citu pre Ježiša prítomného v svätej hostii. Špinavé kostoly, škaredé špinavé liturgické oblečenie, škaredé skorodované kalichy. Pripomína to iný príbeh. Príbeh z pred 800 rokov, keď svätý František započul hlas Ježiša- František, oprav môj dom. Zvlášť prísny je jeho list kňazom, kde o kňazoch ktorí nedôstojne zaobchádzajú s eucharistiou cituje slová proroka Malachiáša zošlem na vás kliatbu a prekľajem vaše žehnanie. K tomu nás pozýva svojim príkladom aj pápež František, k modlitbe a adorácií najchudobnejšieho z chudobných.

sobota 5. októbra 2013

Anjel Matky Terezy

Bola horúca augustová nedeľa. V Ríme som bol len niekoľko dní. Po modlitbe sv. ruženca, ktorý recitujeme každý deň po obede, som sa vybral do Vatikánu, pomodliť sa v bazilike sv. Petra. Počas rozjímania pri oltári Jána Pavla II., som mohol počuť latinské vešpery a potom tenký hlas kňaza, ktorý zapálene niečo hovoril. Priblížil som sa, homília toho kňaza ma zaujala. Slávil svätú omšu na konfesiu sv. Petra. Ako som sa ešte viac priblížil, už mi bolo všetko jasné. Kardinál ktorého som poznal len z videnia a podľa mena ma zaujal viac a viac. Bol to arcikňaz baziliky, Angelo Comastri. Takmer 30 rokov priateľ Matky Terézie, to som sa dozvedel až po tom.


 Vzhľadom na to že som videl veľa kníh ním napísaných, nevenoval som mu väčšiu pozornosť, mysliac si že keď je toho tak veľa nebude to zaujímavé. Tak som mohol každú nedeľu prenikať viac a viac do mysle tohto veľkého muža. Zapálenosť a hĺbka akou hovoril a potom spôsob akým prežíval svätú omšu ma chytili za srdce. Zdalo sa mi , že pre neho bola liturgia skutočným teraz, akoby žil v nebi. Okrem neho som tak dojímavo videl sláviť svätú omšu len preláta Opus Dei, či kardinála Piacenzu a niekoľkých kňazov.

Asi po 3 týždňoch mi nedalo a kúpil som si 2 knihy napísané kardinálom. Ako prvú, knihu kde rozpráva svojom živote. Vyrastal v chudobnej rodine, kde bolo vzácne niekedy aj jedlo. Neskôr ho biskup poslal študovať do Ríma, ešte ako seminaristu. Prisľúbil mu, všimnúc si jeho záujem o sväté písmo, že by mohol pokračovať vo vyšších štúdiách sv. písma. Avšak biskupi sa v jeho diecéze kvôli chorobe striedali často a ďalší bol mienky že pre dedinského kňaza nie je treba vyšších štúdií. Tu sa zlomilo srdce mladého seminaristu. Ani tento biskup nezotrval dlho v úrade a jeho svätiteľ, nástupca toho predošlého ho zamýšľal ustanoviť za vicerektora seminára. Hoci s bolesťou, ale prijal. Za niekoľko rokov bol povolaný do ríma, robiť sekretára jednému kardinálovi, tu sa ubytuje v jednej farnosti, aby nebol mimo pastorácie, neskôr vykonáva službu väzenského kaplána. V tom čase počul hovoriť o Matke Tereze z Kalkaty. Rozhodol sa ju vyhľadať.


Telefonuje sestrám Misionárkam lásky, aby požiadal o stretnutie s Matkou. Oni ho odmietnu, zaneprázdnenosť Matky to nedovoľuje. Potom ju vyhľadá osobne. Odpoveď je rovnaká. Avšak on trvá na stretnutí a nemieni odísť kým ju nestretne. Čoskoro sa ukazuje medzi dverami samotná Matka Terézia.  „ Matka, som mladučký kňaz, som v začiatkoch. Prišiel som aby som Vás poprosil o moje sprevádzanie vašou modlitbou.  Matka mi odpovedá s úsmevom“ Vždy sa modlím za kňazov. Budem sa modliť aj za teba. Potom vezme jednu medailu Nepoškvrnenej Madony, dala mi ju do ruky a sa ma opýtala: Koľko hodín sa modlíš každý deň ? Zostal som trošku zamrazený a zmätený. Potom som odpovedal: Matka, celebrujem každý deň sv. omšu, recitujem každý deň breviár, viete v našich časoch je to heroizmus (bol rok 1969). Každý deň sa modlím ruženec, a robím to veľmi rád, pretože som sa to naučil od svojej matky. Matka odpovedá: Nestačí, syn môj. Nestačí, pretože láska sa nemôže zredukovať na minimum. Láska je maximalistická. Myslíš že ja by som mohla robiť charitu, keby som neprosila každý deň Ježiša aby vo mne roznecoval svoju lásku ? Myslíš že by som mohla chodiť po uliciach hľadať chudobných, keby mi Ježiš nedal do môjho vnútra oheň svojej lásky? „

V tých rokoch mnohí kňazi a rehoľníci zanechávali modlitbu, hovoriac že to robia pre sociálne prácu, aby na ňu mali viac času. Matka však povedala:  „Bez Boha sme príliš chudobní, aby sme pomáhali chudobným.“


Takto vzniklo priateľstvo mladého kňaza, neskoršieho biskupa a kardinála, ktoré pretrvávalo až do smrti matky Terézie v roku 1997, ktoré ho poznačilo na celý život. Ja som mohol pochopiť, že hoci som Matku Terezu nikdy nestretol, skrze jej Anjela sa môže stretávať na život so Svätosťou Boha, ktorá je vždy tak blízko a mi ju toľkokrát prehliadame prechádzajúc sa po uliciach našich miest, dokonca aj toho Večného...

Spracované pomocou knihy: Dio scrive dritto - L'avventura umana e spirituale di un cardinale, San Paolo 2012

sobota 28. septembra 2013

Otec Michel : Kňaz v reverende

Špinavý kostol, zbúrané mramorové zábradlia, zvädnuté kvety (ak nejaké vôbec sú) či farár poobliekaný ako mladý puberťák z 70-80 rokov v dotrhaných džínsoch, či kravate. Toto všetko nasledovalo nesprávnou interpretáciou II. Vatikánskeho koncilu predovšetkým v Európe. Napriek tomu že to Cirkev nikdy neučila, mnohí si pyšne vybrali svoju cestu s mylným presvedčením, že je tá najsprávnejšia. Avšak fakt, že aj pri prechádzke v Ríme nájdeme pozostatky mnohých svätcov poukazuje na to, že Pravdu je možné vždy nájsť len s Petrom a pri Petrovi. Toho vzorom je aj päťdesiatnik- kňaz, Páter Michel- Marie Zanotti- Sorkine, farár vo Francúzskom Marseille.


Tento kňaz, sa stáva čím ďalej tým viac známym pod názvom Ján Mária Vianney dnešných čias. Čím to je ? Biskup ho ako novokňaza po vysviacke ustanovil za farára v moslimskej štvrti Marseille vo farnosti sv. Vincenta de Paul. Bohoslužby navštevovalo len niekoľko desiatok farníkov, omše tu bývali len na sviatky a v nedele.
Prvá vec, ktorú Páter Michel-Marie podnikol bolo, že otvoril ináč zatvorený kostol na 12 hodín denne a vyčistil celý kostol, začnúc od bohostánku. „Túto absolútnu čistotu si vyžaduje Kristova prítomnosť vo svätostánku“.  V kostole sa na boku nachádzala ikona Panny Márie. Tú umiestnil do centrálneho bodu, nad svoj sédes. Sakristiu znovu zmenil na miesto ticha a sústredenosti. Dal očistiť a nanovo pozlátiť liturgické predmety, vyrobiť nové oltárne plachty a dôstojné liturgické oblečenie. Aj napriek finančnej kríze nechýbali dobrodinci, Boh dáva tam kde je uctievaný... Keď človek vkročí do kostola musí byť nádherou toho miesta dotknutý, musí cítiť jeho posvätnosť,  hovorí kňaz.


Hneď na začiatku začali ľudia prichádzať v hojnejšom počte, na rozdiel od pôvodných 50, ich bolo 500. V súčasnosti sa počet veriacich na nedeľnej je takmer tisícka. Mnohí si chcú vypočuť aj jeho hlboké kázne, ktoré im pomáhajú v ich dennom živote.

Po liturgii, ktorá je pre pátra Michaela najdôležitejšia je ďalším dôležitým bodom spovednica. Nachádza sa v nej každý deň presne od 17 do 22 hodiny. Veriaci vedia, že ho tam vždy istotne nájdu. Kto ma hľadá, predovšetkým potrebuje ľudskú pomoc a ja robím všetko čo sa dá, preto aby som mu pomohol. Nemôžem zabudnúť, že pacient potrebuje jesť, ale má aj dušu. Jednaj pani som raz povedal- pošli mi svojho muža, ja sa s ním porozprávam. Alebo potom, koľký prichádzajú, ktorí sú smutný, žijú zle. Vtedy sa opýtam: Vy sa nespovedáte? Pretože viem že hriech ťaží a smútok z hriechu nás zasahuje. Som si istý, že to, prečo množstvo ľudí dnes trpí, je to že im chýbajú sviatosti. Sviatosť je to božské, ktoré je dané ľuďom- bez tohto tejto výživy sa nedá žiť. Vidím ako pracuje v ľuďoch milosť a ako sa potom menia.

Pre identifikáciu  kňaza je dôležité jeho oblečenie. Jediným oblečením v ktorom Marseillského kňaza nájdete je reverenda. „Každý má právo na to, aby kňaza rozpoznal. Služba, ktorú konáme, je pre spásu ľudí taká dôležitá, že naša viditeľnosť sa stáva pre nich účinným prostriedkom, aby sa stretli s nadprirodzeným svetom... Vo svete, ktorý odmieta Boha, sú tieto znaky potrebnejšie ako kedykoľvek predtým.“
Tento kňaz sa nezatvára ani na raňajky do svojej fary. Po rannom spovedaní sa vyberá do známej Marseillskej štvrti, samozrejme v reverende. Tu si dá kávu a croissant a pritom sa prihovára ľuďom. Nie jedného už priviedol ku krstu vďaka svojej viditeľnosti a pastierskej prívetivosti. Ako povedal pred niekoľkými mesiacmi pápež František, kňaz musí voňať po ovečkách. Potvrdzuje, že ak kňaz má kostol prázdny má sa pýtať seba samého, som to ja komu chýba oheň. „Kňaz je druhý Kristus, je pozvaný reflektovať v sebe Krista. To neznamená žiadať od seba dokonalosť, ale byť si vedomí svojich hriechov a našej biedy, preto aby sme mohli pochopiť a odpustiť každému kto je v spovednici.“

Aj o ňom platí, ako to povedal o sebe kardinál Wyszynsky – Všetko som postavil na Márii. S ňou, alebo bez nej, to rozhoduje o všetkom. Vo farnosti zaviedol že sa modlia denne 3 ružence. Jeden na obed, druhý večer pred vystavenou sviatosťou ( modlia sa ho mladí, prichádza naň asi 200 ľudí) a tretí po večernej sv. omši.

(Spracované na základe denníka Avvenire a časopisu Víťazstvo Srdca RPM, ako aj vlastných svedectiev)

PS: O týždeň má byť ohlásené svätorečenie Jána Pavla II., ktoré sa má konať týždeň po veľkej noci na nedeľu Božieho Milosrdenstva. Bude to len ďalší dôkaz svätosti kňaza a pápeža, ktorý svoj život postavil na Márii a za svoje heslo si zvolil Totus Tuus- celý Tvôj Mária       

PS2: Počas počúvania tohto videa: http://www.youtube.com/watch?v=HhekxgDjG5k a písania blogu sa mi ozval nový spolubrat v seminári od vedľa, že to je jeho kňaz, takže ďalší blog o tomto kňazovi niekedy ešte nabudúce :)

nedeľa 22. septembra 2013

Biela ako mlieko, červená ako krv

Aby to nevyzeralo, že v seminári sa "len" modlíme a študujeme, tak tento krát som sa rozhodol napísať o jednom filme, ktorý sme prednedávnom pozerali. Činíme tak v rámci relaxu každú stredu a sobotu. Namiesto klasických diel sme si tento krát vybrali jednu novinku s názvom "Biela ako mlieko a červená ako krv".


Film bol uvedený tento rok a bol natočený na základe románu pre mladých od Alessandra D´Avenia, mladého talianskeho spisovateľa, učiteľa na Lýceu. Dielo sa stalo najpredávanejšou knihou v Taliansku a bolo preložené do mnohých jazykov, z tých nám bližších do španielčiny, poľštiny, maďarčiny.
Toto dielo ma nezaujalo ani tak niečím zvláštnym čo sa týka technickej stránky, aj keď musím podotknúť, že sled udalostí bol veľmi rýchli a nebol čas nudiť sa.

Dielo pojednáva o mladom 17 ročnom študentovi Lýcea, Leovi, ktorý sa zaľúbi do spolužiačky Beatrice. Prv sa jej neodváži vyjadriť svoje city a tak poprosí svoju priateľku Silviu aby mu s tým pomohla. Aby však toho nebolo dosť, všetci okrem Lea vedia že Silvia je zaľúbená do neho. Keď konečne vyjadrí svoje city Beatrice, a majú sa znova stretnúť v škole, Beatrice tam nie je. Ochorela na rakovinu a leží v nemocnici. Rozhodne sa jej pomôcť s transplantáciou kostnej drene a prihlási sa napriek nevôli svojim rodičom, sfalšujúc ich podpis medzi kandidátov na darovanie kostnej drene. Jeho kostná dreň nesedí, nakoniec sa nájde iný darca. Po operácií Beatrice oznámi Leovi, že sa rozhodla na 2 mesiace kým sa úplne uzdraví odísť k svojmu otcovi do Francúzska, aby ju znova mohol vidieť zdravú a nie chorú. Pravda je však iná, Beatrice za niekoľko týždňov zomrie. Mladá dievčina, konfrontovaná so smrťou, napíše niekoľko listov, ktoré sú jej reflexiou nad zmyslom života a hľadaním Boha. Zoči voči smrti spoznáva že zmysel jej života je v Bohu a s týmto svojim objavom sa zdieľa vo svojich listoch adresovaných Leovi. Zároveň mysliac na neho, mu napíše, že napriek jej smrti sa má starať o Silviu, pretože vidí, že sa k sebe hodia. Miesto toho aby myslela na seba a na to že už ho nebude môcť mať rada, chce aby bol Leo šťastný so Silviou.
Ako som napísal vyššie, nič mimoriadne a predsa. V dnešnej dobe, keď sú všetci ľudia zahľadení do seba, vyhľadávajú svoje šťastie tam kde ho nemožno nájsť, v pozemských pominuteľných veciach, sa stane najpredávanejšou knihou v taliansku dielo, ktoré pojednáva o smrti a nádeji, ktorá pramení z viery v Boha. My veriaci sme neporovnateľne bohatší od tých ostatných, aké to šťastie. Krásne o ňom pojednáva Benedikt XVI. vo svojej encyklike Spe Salvi. Možno nie je preto náhoda že autor je katolík a jeho brat učí na našej univerzite, Santa Croce v Ríme.

utorok 3. septembra 2013

Nikdy viac vojnu ! Pokoj vo svete - pokoj na Slovensku

Nikdy viac vojnu. Toto sú slová pápeža Františka, ktoré predniesol počas tradičnej nedelnej modlitby Anjel Pána na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec pristúpil v nedeľu k oknu svojej pracovne presne o 12.00, tak ako zvyčajne. Naklonil sa a kýval na všetky strany Berniniho kolonády. Avšak po jeho prvých slovách bolo zrejmé, že sa niečo deje. Na miesto Buon Giorno predneseného silným, radostným hlasom, tento krát zaznelo len slabučké "Buon Giorno". 

V dnešný deň, drahí bratia a sestry, sa chcem stať tlmočníkom volania, ktoré vychádza z každej časti sveta, z každého národa, zo srdca každého, z jednej veľkej rodiny, ktorou je ľudstvo, s narastajúcou úzkosťou: je to volanie po pokoji. Výkrik, ktorý hovorí dôrazne: Chceme svet pokoja, chceme byť ľuďmi pokoja, chceme, aby v tejto našej spoločnosti, rozjatrenej rozdeleniami a konfliktami, zavládol pokoj. Už nikdy viac vojnu! Nikdy viac vojnu! Pokoj je prevzácny dar, ktorý sa musí podporovať a chrániť.

Svätý Otec zvolal na sobotu 7. septembra, vigíliu narodenia Panny Márie modlitbovú vigíliu. Tá sa uskutoční od 19 hodiny až do polnoci na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Pápež hovoril o pokoji a možnej vojne v Sýrii plných asi 12 minút. Mal som zimomriavky. Predstava vojny, svetovej vojny bola hrozná. Pápežov hlas vážny, ako nikdy predtým. Jeho prvé slová pripomínali slová pápeža Jána XXIII., ktoré predniesol v rozhlase na zastavenie karibskej vojny. 
 K iniciatíve spoločnej modlitby za pokoj sa hneď nasledujúci deň pripojil okrem iného aj veľký mufti Sýrie, Ahmad Badreddin Hassaou, ktorý vyjadril svoj úmysel, byť prítomný na námestí sv. Petra. Situácia je vážna. Vážnejšia ako kedykoľvek predtým. Hlboko zamyslený odchádzame z námestia...

PS: Prichádzam domov a čítam rozhovor s kňazom na už otrepanú tému "Bezák". Zdá sa, že tento kňaz, ktorý každý rok mení svoje názory o 180°, ešte stále nepochopil svoje poslanie. Že bol poverený hlásať náuku Cirkvi, ustanovenej Ježišom Kristom a verne podávanú námestníkom sv. Petra, rímskym biskupom. 



"Keď sme boli ako kňazi pozvaní na toto stretnutie, odchádzal som s pocitmi zmätku, nie preto, že by som mal niečo osobne proti novovymenovanému arcibiskupovi, ale skôr z pocitu, že sa začala písať nová kapitola knihy, bez toho, aby tá predchádzajúca bola dopísaná."


Je očividné, že okrem iného stále nepochopil poslanie rímskeho biskupa a pastiera univerzálnej Cirkvi. Aspoň tento krát by mohol v mlčaní prijať konečne výzvu Pápeža Františka a modliť sa za pokoj. A nie len za ten vo svete. Ale aj na Slovensku. Byť nositeľom pokoja a nie rozdelenia...



štvrtok 29. augusta 2013

Františkove prekvapenia

To, že Svätý Otec František produkuje jedno prekvapenie za druhým sme si už zvykli. Naposledy to bol na poslednú chvíľu zverejnený plán navštíviť dom Augustiniánov v Ríme. K zverejneniu návštevy došlo len jeden deň pred jej uskutočnením. Pápež chcel navštíviť augustiniánov zídených na tzv. generálnej kapitule, kde sa volia predstavení rádu, ktorá sa začínala pri príležitosti sviatku ich zakladateľa sv. Augustína, 28.8.

Kapitula sa pri tejto príležitosti konala v krásnej bazilike sv. Augustína, ktorá ukrýva telesné pozostatky jeho matky, sv. Moniky, ktorá je známa tým, že sa modlila 17 rokov za obrátenie svojho syna na vieru. Nakoniec sa z neho stal kňaz, biskup a učiteľ Cirkvi. Bazilika, ktorá sa nachádza len niekoľko metrov od svetoznámeho Piazza Navona, ukrýva okrem iného známa maľbu Madony od Caravaggia, či maľbu proroka Izaiáša od Rafaella.
Nachádza sa tiež len niekoľko metrov od Pápežskej univerzity sv. Kríža. Využil som teda príležitosťa hovoril som s niekoľkými kňazmi, ktorí tu prednášajú. Podľa ich slov kardinál Bergoglio, pri každej príležitosti keď sa nachádzal v Ríme sa tu chodil modliť za ženy, ktoré vkladali svoje úmysli do jeho modlitieb. On tu prichádzal a prosil o príhovor sv. Moniku.
Cirkev slávi 27.8 tak isto sviatok sv. Moniky. Pri tejto príležitosti som aj ja navštívil bočnú kaplnku, kde spočíva jej telo, uložené v mramorovom oltári. Kaplnka bola plná žien, rôzneho veku, prosiacich o príhovor vo svojich ťažkostiach túto svätú ženu, ktorá s odvahou prosila Boha 17 rokov za obrátenie svojho syna.
Nepokoj z duchovného hľadania, nepokoj zo stretnutia s Bohom, nepokoj z lásky. Vyjsť zo seba samého, ako sv. Augustín. Boh sa nachádza blízko nášho srdca, a spoznáme ho len vtedy, hoci je tak blízko, ak vyjdeme zo seba samých. Táto nepokojná láska nás pobáda neustále hľadať dobro blížneho. Aj toto sú slová Pontifexa, ktoré predniesol vo svojej homílii, včera v bazilike sv. Augustína v Ríme.

pondelok 26. augusta 2013

Sv. Benedikt - otec západnej civilizácie

Pred niekoľkými dňami som mal možnosť spolu so spolubratmi zo seminára Sedes Sapientiae navštíviť Subiaco. V tomto mestečku, asi 60 km od Ríma, s asi 10 000 obyvateľmi môžme povedať že vznikla západná civilizácia. Niekoľko stoviek metrov od bývalého sídla krutého cisára Neróna, postavil sv. Benedikt na úpätí skál svoju prvú pustovňu. Tu sa mladí Benedikt utiahol z Ríma, kde zanechal svoje štúdiá, aby sa venoval výhradne modlitbe a Bohu. Strávil tu v samote 3 roky.


 Po 3 rokoch vyhľadal duchovného učiteľa, od ktorého prijal aj mníšsky habit a ktorý mu nosil občas jedlo. Benedikta tu v jeho samote navštevovali aj mnohí pastieri, ktorý o ňom rozširovali správy. Po smrti opáta v neďalekom kláštore ho vyhľadali mnísi so žiadosťou aby sa on stal ich novým duchovným otcom. Po naliehaní Benedikt tejto žiadosti vyhovel a začal sa venovať duchovnému vedeniu mníchov. Mnísi boli s prísnosťou nespokojný a dokonca sa ho pokúsili aj otráviť. Po tomto incidente sa Benedikt znova utiahol do Subiaca, aby tam pokračoval v zaužívanom živote. Nebránil sa však rôznym návštevám mladých ľudí, túžiacich po Duchovnom živote, či rade. Tak postupne vznikli malé kláštory. Okolo roku 529 sa Benedikt odoberá do Cassina, kde na vrchu hory so svojimi spoločníkmi vybuduje kláštor. Po svojich skúsenostiach vidiac problémy mníchov sa rozhodol spísať svoju známu Regulu- pravidlá pre život mníchov. Tu zostáva až do konca svojho života a zomiera v marci roku 547. Na základe jeho regule vznikli po celom svete tisícky kláštorov.

Pápež Pavol VI. ho v roku 1964 vyhlásil za hlavného patróna Európy. Prečo ? Nedávno jedna moja bývalá spolužiačka zdieľala na Facebooku článok s kometárom že je veľmi pravdivý o tom, ako vedci preukázali že veriaci sú menej inteligentný. Veď veriť v Boha je proti rozumu. Je tomu ale naozaj tak ?
 Okrem modlitby dával Benedikt dôraz na prácu. Tak postupne benediktíni a mnísi, ktorí budovali na Benediktovej reguly vybudovali systém kláštorných škôl, ktoré dali základ vzniku moderných univerzít. Venovali sa poľnohospodárstvu a vede. Mnohí si pripíjajú na nový rok "Šampanským" ( aj keď väčšina asi samozrejme nie originálnym), málo kto však vie že aj túto pochúťku vynašli mnísi v 17. storočí. Všetci nosíme na rukách hodinky. Málokto však vie, že prvé mechanické hodiny zostavil mních, neskorší pápež Silvester II. Okrem toho mnísi skúmali prírodu, prepisovali knihy. Mních Elmer v 11. storočí preletel na "klzáku" 200 metrov... O tom, čo všetko prinieslo mníšstvo Európe dnes, by sa dali písať a aj sú napísané celé knihy. Možno by nebolo od veci ich zobrať do ruky a čítať. Aby sme nedopadli ako tá slečna na Facebooku, alebo ako manželský pár- mladí taliani, ktorých som včera stretol na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Ukazujúc na Baziliku sa ma pýta mladý pán: " Prepáčte, toto je Panteon ?". Ako poznamenal vicerektor nášho seminára, keď som mu o tom pri večeri rozprával- toto už nie je náboženská nevzdelanosť, ale strata elementárnych znalostí. Máme byť na čo hrdí, len na to nezabudnime.